V polovici januára došli prázdniny aj na čínske univerzity. Nie nie,
žiadne skúškové, ale reálnych 6 týždňov prázdnin. Samozrejme snáď len freshmani
a niektoré ďalšie výnimky si môžu dovoliť tak dlhé prázdniny. Väčšina
študentov pracuje ešte nejaký ten týždeň na svojich projektoch, než sa odjachtá
na sviatky (Čínsky Nový rok) domov. Nečudo, je potrebné sa poriadne prichystať
na prvý deň nového školského roku, ktorý sa napríklad v našej „skupinke“
začne rovno zostra prezentáciami výsledkov nameraných počas prázdnin. I tak
sa nájde dosť času na cestovanie. A tak som sa jedného dňa rozhodla, že by
som sa mohla niekam vypraviť. Cestovanie vlakom tu má dobre vybudovanú tradíciu.
A tak reku že si kúpim lístok niekde na juh, trebárs do Kunmingu. Alebo do
Guiyang?
12 dní pred cestou: Za enormnej pomoci labmates a dlhého času som sa zaregistrovala na
stránky železníc, kde si možno online kúpiť lístok (www.12306.cn, keby to niekoho zaujímalo). Vyčerpaná
porozumením vstupnej brány v čínštine som ignorovala dobre mienené rady, že si
mám lístok okamžite kúpiť, ak ešte teda nejaký zoženiem.
9 dní pred cestou, 23:30: Žeby som si už kúpila ten lístok? Sakru? Prečo to nefunguje? Aha? Zabudla
som si prečítať, že medzi 23:00 a 7:00 si nielenže nič nekúpite, ale ani
si nepozriete, kedy idú vlaky.
8 dní pred cestou: Ups, všetko na ležanie a sedenie vypredané, občas nejaké miesto na
stojáka je voľné. No ja neviem, 44 hodín do Kunmingu, alebo 32 hodín do
Guiyang, to asi na stojáka nebude úplne pohodlné. Zmena taktiky, každú hodinu
checkujem lístky na vlaky. Poobede sa zjavilo niečo na sedenie, tak šup to do nákupného
koša. Čas však beží a dávajú mi 45 minút na uskutočnenie platby. Akosi sa však
ukázalo, že s niečím takým ako Maestro alebo Visa tu neuspejem. Bez
čínskej platobnej karty si online nič nekúpite. Väčšina zahraničných študentov (na
rozdiel odo mňa) je platená čínskou vládou, takže musia mať účet v čínskej
banke. Splašila som ochotnú Pakistánku aj Keňanku, že mi to zaplatia online a ja
im dám na ruku tých 317 yuanov, ktorý stoji vlak do Kunmingu. Neúspešne. Síce
dievčatá majú čínsku platobnú kartu, ale nemajú aktivovaný online payment. Tak
píšem správu tým zopár čínskym kamarátom, ktorý ešte sú v campuse, či by
mi nepomohli. Pomerne rýchlo dostávam pozitívne odpoveď a za pár minút mám
na izbe kamaráta, ktorý môže uskutočniť online platbu. Škoda len, že práve pred
dvoma minútami ubehol môj 45 minútový limit a za tie dve minúty už stihol
niekto iný kúpiť si môj vysnívaný lístok.
7 dní pred cestou: Hneď po ránu si otváram účet v Bank of China. Sú veľmi trpezlivý so
mnou, asi 15 minút si obzeralo 5 zamestnancov môj pas a dohadovali sa, čo
sú tam za údaje napísané (angličtinu rozlúsknuť nie je sranda) a čo je
potrebné s tým robiť. Tak ale späť do vlaku. Po pár hodinách checkovania
sa opäť zjavuje jeden voľný lístok na sedenie, tento krát do Guiyangu. Rýchlo
po ňom chňapám. Tak tak som to stihla zaplatiť za 45 minút a to mi musela
pomôcť plynulo čínsky hovoriaca Thajka. Uf, ale 268 yuanov zaplatených a za
týždeň môžem na vlak.
1 deň pred cestou: Zamieňam SMSku za papierový lístok na vlak. Nemusíte chodiť až na stanicu,
železnice tu majú pobočky na každom piatom rohu a tam si môžete kúpiť
lístok, alebo zameniť virtuálny lístok za ten ozajstný.
0 dní pred cestou: Kto ma pozná, vie, že na cesty vyrážam vždy neskoro. A tak na stanicu
razím len 50 minút pred odchodom vlaku. A ešte k tomu dostanem taký
nerozumný nápad, že si zoberiem taxíka, aby som stihla ten vlak. Úplne som
zabudla uvažovať, že je čas dopravnej špičky, a tak sme sa zasekli niekde na
diaľnici niekoľkokrát. Taxikár ma vyhadzuje z auta 4 minúty pred odchodom
vlaku. Prvýkrát idem na železničnú stanicu v Číne, tak ani netuším, ako to
tu funguje a hlavne, že je to ešte ďaleko ku vlaku a že ešte niekoľko
kontrol mi stojí v ceste. V Číne sa zásadne neoplatí odprevadiť známych či
rodinu na vlak, ako to máme občas v našich končinách vo zvyku. Do
staničnej budovy, totiž pustia len toho, kto sa pri vstupnej bezpečnostnej kontrole
preukáže lístkom a osobným dokladom. Bežím medzi davom ľudí, predbieham sa
pri vstupnej kontrole, sakriš ešte eskalátory zablokované ľuďmi mi stoja v
ceste, všade samá hlava a tak zrážam všelikoho. Dobieham do haly, z ktorej
sa po ďalšej kontrole dá dostať ku vlaku. Práve odbíja dve minúty po odchode
vlaku, keď niečo rozprávam dozorcovi, ktorý kontroluje pasažierov pred vstupom
na perón. Ten beží rýchlo stopnúť vlak, ale smutne mi oznamuje, že už to
nestihol, vlak už odišiel. Na moje prekvapenie som si však nestihla ani povzdychnúť
nešťastne a dozorca mi nakázal nasledovať chlapíka, ktorého mi dohodil.
Rozumela som akurát len niečo s novým lístkom, tak si hovorím, že asi ma
odvedie do pokladní, aby som si kúpila nový lístok. Pol hodiny ma chlapík vodil
po celej stanici, prešli sme ju zľava, sprava, zhora i zdola, prezreli sme
si bezdomovcov, vstup do metra, predstaničné námestie, poprezerala som si i staničný
hotelík, až nakoniec ma doviedol k nejakým okienkam, zobral mi lístok a za
chvíľu mi paní z okienka podávala nový lístok s ospravedlnením, že
žiaľ až na zajtra poobedie mi našla voľné miesto. Kto by to bol čakal, že ak
zmeškám vlak, tak mi zadarmo dajú nový lístok? Ale dostala som poučenie o tom,
ako sa má chodiť včas na vlak.
1 deň po plánovanom odchode: Dnes sa vzorne včas vyberám na stanicu, dokonca tam prídem takmer hodinu
pred odchodom vlaku. Až na to, že tento krát má vlak meškanie, len 5 hodín.
Rozhodla som sa, že nebudem trčať na stanici, ľudí tam bolo toľko, že som si
ani nemala kde sadnúť, špiny tam bolo toľko, že ani holú zem na sedenie nenájdete,
môžete byť radi, ak nájdete miesto na státie, kde do vás nikto nebude vrážať. Ani
nehovorím o cigaretovom dyme, tobôž o sociálkach, po ktorých sa mi
behom toho čakania určite zatúži. A tak sa uisťujem u dozorcov, že
nie je žiadna šanca, aby vlak vyrazil skôr než s tým 5 hodinovým meškaním,
poriadne ma inštruujú, kedy sa mám vrátiť na stanicu a tak idem späť na
svoju izbu, dať si zopár hodín šlofíka. Mimochodom, vôbec mi nebolo nápadné, že
keď som pri výstupe z metra vhodila lístok do mašiny, tak na mňa
zaškriekala, že ma nepustí von, lebo lístok je neplatný. Už sa mi to stalo
predtým, stačí ak máte škrabanec alebo trochu prehnutý lístok na metro, a už je
nerozpoznateľný pre stroje. A tak som len automaticky poprosila službu,
aby ma proste vypustili. Až na to, že keď som sa rozhodla opäť, už tretí krát,
vybrať na stanicu, tak som nevedela nájsť svoj lístok na vlak vo vačku bundy.
Namiesto neho som tam našla lístok na metro. To mi už rýchlo došlo, že ten
lístok, čo som vhodila do prístroja pri výstupe z metra, bol lístok na
vlak. Oni majú totiž takmer rovnaký tvar. Často sa mi to nestáva, ale moja
psychika sa ocitla dosť blízko panike. Čo robiť? Presvedčiť železnice, aby mi
dali nový lístok? Je šanca, že sa môj lístok nájde v metre? Skúsime to v
metre. Tú osudnú metro stanicu som nanešťastie nemala úplne po ruke, pretože
som vtedy skúšala alternatívne možné cesty z vlaku späť do campusu. Moc
som si nádeje nerobila, ale služba v metre rýchlo pochopila, čo za
prkotinu som to vyviedla a zavolala zodpovedných zamestnancov, ktorí
začali otvárať prístroje a prezerať lístky v nich. Samozrejme, že som
si s tých asi 10 prístrojov nepamätala, do ktorého som to vrazila, a tak
som len ukazovala od jedného k druhému. A ono sa ten lístok na vlak
naozaj našiel! Nič to, že metro zamestnanci na mňa kukali dosť počudovane, ja
som sa radovala nad lístkom, ktorý bol precviknutý, preškrtnutý a navyše vlak
už pred niekoľkými hodinami mal odísť podľa lístku. A predstavte si, že
tento krát som vlak stihla, mal našťastie ešte ďalšiu pol hodinu meškanie a tak
som myslela, že ma aj udupú davy na stanici, než odídem. A hurá do tej pravej
Číny!
Poučenie do budúcna: Na čínske vlaky sa musí naozaj chodiť včasnejšie než
na naše vlaky, retardérov v podobe kontrol a dlhých chodieb od vstupu
do stanice až ku vlaku je veľa, najmä v tom veľkom Pekingu. A cestovanie
v čase Spring Festival nie je sranda. Ešteže nie som v Indii.