到中国农业大学怎么样？(Dào Zhōngguó Nóngyè Dàxué zěnmeyàng?)

Aká som bola hrdá na seba, keď som skonštruovala túto vetu hneď po príchode do Pekingu. Možno to však nebolo taktické, lebo následné odpovede boli akosi už nezrozumiteľné. Transportovanie sa po meste, kde na ploche asi 7,5 krát menšej je sústredených asi o 3 milióny viac obyvateľov, ako má celé bývalé Československo, je zážitok sám o sebe. A to bol aj prvý problém, s ktorým som tu bola konfrontovaná – ako sa dostať na školu? Síce som si prezieravo nechala 7 hodín rezervu na pick-up servis, ktorý zadarmo ponúkala škola, ale to som netušila, že lietadlo bude meškať 12 hodín. V sprievodcovi pre medzinárodných študentov radili, že v prípade, ak zmeškáme onen servis, máme si vziať taxíka, ale cena tejto možnosti ma rýchlo odradila a radšej som nasledovala vetu: „The nearest subway station is ...“ Preprava metrom je všade rovnaká, a tak som sa pomerne v pohode dostala na tú „nearest station“. To už som sa s angličtinou dávno rozlúčila a pripravila si čínsku otázku, ale bolo odo mňa veľmi naivné predpokladať, že školu budem mať tak do 20 minút chôdze od metra. Deväť liniek metra na celé mesto nie je moc veľa (ale stavajú jak o dušu nové linky). Po viac než hodine kráčania a neustálej snahy otravovať ľudí s otázkou, ako sa dostanem na svoju školu, som stretla niekoho, kto vedel trochu anglicky a mne docvaklo, že tie predchádzajúce rady v čínštine boli o tom, že to je hrozne ďaleko a mám isť 6 zastávok autobusom. To som bola ešte 4 zastávky od školy.

Verejná doprava po Pekingu je lacná. Bežná „lonelyplanetovská“ cena je 2 yuán za metro a 1 yuán za autobus, ale keď si kúpite kartu dopravného podniku (jednorázovo zaplatíte 30 yuán ako depozit za kartu), potom vás cestovné stojí 0,4y za bus.

Zopár postrehov z cestovania autobusom:

-       Nestretnete tam „západniara“, pretože orientácia v trasách liniek je akosi moc čínska.

-       Nasledujte dav, vedia, ktorými dvermi sa má nastupovať. Individualita ma potrestala vyčítavou navigáciou od vodiča a škaredými pohľadmi celého osadenstva autobusu.

-       Pozor na dôchodcov! Sú nebezpeční. Nikdy nestojte v blízkosti ich miesta, kde sedia, pretože vás kopnú do nohy, keď budú chcieť vystupovať.

-       Buďte pripravený sa tváriť seriózne, keď náhodou očumujete zaľúbené páriky, lebo vám bude občas do smiechu. (Utieranie šušňov trčiacich z nosa a vytláčanie vyrážok svojmu šuhajovi v autobuse ma fakt dostalo).

Orientácia je jednoduchá, keď to prečítate.

Samozrejme ďaleko pohodlnejšia a rýchlejšia preprava je bicyklom, motocyklom a všetkými možnými prechodovými stupňami medzi týmito dvoma dopravnými prostriedkami. Nie je to však určite zdravé (hlavne keď padne smog), ani bezpečné (zatiaľ som zakúsila len jednu mini búračku, ale tie šuchnutia ani nepočítam). Nesnažte sa byť tolerantný ku chodcom, nepribrzďujte a nedávajte im prednosť, lebo v nich vyvoláte zbytočne panickú reakciu. Prechod cez križovatky je tiež kapitola sama o sebe. Či už ste chodec, alebo cyklista, základné pravidlo pre bezpečný prechod je, neprechádzať na zelenú! Vtedy majú totiž zelenú aj všetky autá idúce spoza zákruty a vy na ne nevidíte. Keď máte červenú, zelenú majú len priamočiare autá a medzi tými sa dá ďaleko prehľadnejšie kľučkovať. A sú aj také križovatky, kde nikdy nezasvieti zelený panák pre chodcov – potom už musíte dať na intuíciu, alebo nasledovať skúsenejších.