马兰花开 (Mǎlánhuā kāi)

Len niekoľko divadelných predstavení, ktoré som mala doteraz možnosť zhliadnuť, vo mne zanechalo hlboké dojmy a pocity. Dneska pribudla do tretice ku Laterno Magikovskému tancu Graffiti a baletnému Faustovi aj čínska dráma Mǎlánhuā kāi. Žiadne honosné „Národné Divadlo“ sa nekonalo, ale moderná univerzitná scéna. Kamarát z laborky ma totiž zavolal na predstavenie na pôde neďalekej Tsinghua University (spolu s Beijing Univerzity dve najlepšie školy v Číne). A hoc názov predstavenia je romantizujúci („Iris blossom“, pre toho, kto si ešte nepreložil), nakoniec to celé rozkvitlo vo vedecký príbeh – životný osud veľkého čínskeho fyzika Deng Jiaxian (邓稼先, 1924 – 1986). Že ho nepoznáte? Deng Jiaxian je tu oslavovaný ako „otec dvoch bômb“ (两弹元勋, liǎng dàn yuánxūn). Stál totiž na čele výskumu vedúceho ku naplneniu veľkého čínskeho sna – atómovej a vodíkovej bomby čínskej výroby.

Upozornenie. Článok alebo jeho časť prezrádza zápletku, pointu alebo rozuzlenie diela!

Hodiť Japonsko o zem.

Po usadení vedúcich predstaviteľov univerzity na vyhradené miesta s dobrým výhľadom, sa predstavenie začína. V úvodnej scéne sa ocitáme vo víre japonskej okupácie čínskeho územia. Surové terorizovanie čínskych roľníkov japonskými vojakmi zanechá v budúcom vedcovi hlbokú stopu o potrebe lepšie brániť rodnú krajinu. Scénu zakončujú bojové pokryky sebavedomia nadobudnutých roľníkov, protestné hodenie japonských vlajok o zem a hlasného potlesku publika. V ďalšej scéne sa vraciame do detských radostných čias Deng Jiaxiana, kedy sa hrá so svojím kamarátom (a neskorším profesorom na Tsinghua University), šplhajú po stromoch, bijú sa, smejú sa a nachádzajú náboje. Jeden náboj sa stane symbolom ich priateľstva. Mladý Deng Jiaxian získava v roku 1950 diplom na americkej univerzite, kde sa mu rysuje sľubná kariéra. Ale len pár dní po získaní diplomu sa rozhodne vrátiť späť do Číny. Márne ho márnivý americký školiteľ presviedča, že v jeho vlasti nebude mať čo robiť, že veda je tam na primitívnej úrovni a mal by radšej zostať v USA.  Deng Jiaxian však cíti, že ho vlasť potrebuje. V ďalších dvoch scénach dochádza k odľahčeniu deja, po  návrate sa mladý vedec zaľúbi a síce milá mu trepe o hlavu nejasnú prácu a nejasné finančné zázemie, nakoniec si ho vezme. I mladý doktorand z jeho tímu sa zaľúbi.

Práca na vývoji atómovej bomby

Deng Jiaxian stojí pevne na čele výskumného projektu vývoja atómovej bomby. Sovietsky Zväz poskytne čínskej strane niektoré hotové výsledky potrebné pre skonštruovanie bomby, ale bez potrebného návodu výpočtov. Deng Jiaxian spolu s tímom mladých doktorandov a výskumníkov a s mysľou pomoci brániť krajinu pred nepriateľom, sa púšťajú do vlastných výpočtov, ktoré neustále poskytujú výsledky iné, než sú tie od Sovietskeho Zväzu. A aj keď ku výpočtom používajú len abakus, nakoniec si uvedomia, že výsledky sovietskej strany sú nesprávne a ich dáta sú dobré. Pomaly na stole Deng Jiaxiana rozkvitajú modré kosatce úspechu. Dostávame sa ku jasavej scéne prvého testu atómového výbuchu – píše sa rok 1964 a Čína sa stáva atómovou veľmocou. Nezabúda sa zdôrazniť, že vývoj čínskej bomby trval ďaleko kratšiu dobu, než v prípade USA a v Ruska.

Po radosti prichádza smútok. Deng Jiaxian spolu s manželkou prichádza navštíviť na smrteľnej posteli ležiacu matku. Tú drží pri živote už len radosť z čínskeho vedecko-technického pokroku - atómovej bomby. Ani Deng Jiaxianova matka, ani otec, ani manželka však netušia, že práve on je ten tvorca. A tak sa ho matka na smrteľnej posteli vyčítavo pýta, prečo sa jej syn nepodieľal na vývine atómovej bomby, keď je vyštudovaný v obore. A necháva ho nahlas predčítať radostné vyhlásenia z novín o atómovej bombe. Hrdo číta, ale bolí ho na duši, že nemôže povedať pravdu ani najbližším.

Hrdinské vystavenie sa radiácii.

Ďalšia výzva – skonštruovanie vodíkovej bomby postupuje rýchlo napred. Ale nastávajú problémy a hrozí dokonca nekontrolovaný výbuch. Je potrebné zasiahnúť, aby sa predišlo veľkému riziku s veľkým dopadom. Deng Jiaxian sa preto rozhodne vstúpiť do testovacej oblasti a znefunkčniť bombu. Inokedy zas po neúspešnom výbuchu ide ručne pozbierať zvyšky z bomby. Spolupracovníci ho prosia a presviedčajú, aby to nerobil, že sa vystaví žiareniu a zničí si zdravie. On je ale pravý hrdina a zabráni nebezpečenstvu. V roku 1967 Čína nakoniec úspešne testuje aj vodíkovú bombu. Deng Jiaxianovo zdravie je však podlomené. Jeho vedecký zápal a hrdinské počínanie ho vystavilo veľkému množstvu radiácie. A tak sa v nasledujúcej scéne vracia do Pekingu, kde sa zotavuje. Manželka sa o neho stará ako to len ide, ale on sa predovšetkým venuje spisovaniu správy o stavu čínskych jadrových zbraní, návrhu rozvoja a využitia k sebaobranným účelom. Návšteva kamaráta z detstva mu psychicky dodáva silu ešte na posledné obdobie života.

V záverečnej oslavnej veľkoscéne sa ocitáme na námestí Tiananmen v Pekingu. Fyzici, na čele s Deng Jiaxianom, po 28 rokoch práce v utajení môžu prezradili čínskemu ľudu svoju identitu. A s hrdými slovami a s kyticou kosatcov slávia veľký úspech čínskej vedy. Ani nemusíte rozumieť čínštine, samo o sebe je zážitok len počuť tóny a vidieť gestá  záverečného oslavného prejavu Deng Jiaxiana za svetiel čínskej vlajky. Veľké potlesky a standing ovation.

A prečo sa príbeh volal tak romanticky? Pretože výskum a testy prebiehali v provincii Xinjiang, kde rozkvitá každý rok zjari množstvo kosatcov. Tu však kosatce rozkvitali v čínsky úspech.

Hrdinovia na Tiananmene

Chinglish lessons (中式英语 )

 Rôzne prikazujúce, zakazujúce a informujúce tabule sú studnicou čínskej angličtiny. Hlavne nevyzliekajte cigaretu do naha

Palma môže byť aj nepriateľom cestnej premávky. Fotka je z mesta Jinghong na juhu provincie Yunnan, kde sa bežne hovorí jazykom Dai a tak sú všetky verejné nápisy trojjazyčné. 

过春节(Guò chūnjié)

Oslava Čínskeho Nového roku, ktorý tu mimochodom nikto nenazýva Chinese New Year, aby sa poriadne tento sviatok odlíšil od gregoriánskeho New Year, pripadla toho roku na 10. februára. Takže budeme oslavovať radšej Spring Festival, kedy sa oslavuje príchod Nového roku podľa čínskeho lunárneho kalendára. 

Takto to vypadalo na stanici, keď som opúšťala Peking.
 Predsviatočné obdobie je spojené presunom viac ako 235 miliónov
ľudí, ktoré vykulminuje na staniciach v tzv. 春运 (chūnyùn).
(From: http://www.aboluowang.com/2013/0123/280159.html)

Tak hneď môžem povedať, že som nič neslávila. Žiadne šarapatenie vonku a odpaľovanie ohňostrojov sa u mňa nekonalo. V tom čase som zrovna zakotvila v malom mestečku Měnghǎn (Gǎnlǎnbà) na brehu rieky, známej pre nás ako Mekong, asi tak 40-50 km vzdušnou čiarou od barmských hraníc. Pobývala som v dome so záhradkou plnou defilujúcich tvorov, do ktorého sa len tak asi pred dvoma mesiacmi presťahovala Paní s dvoma vysokými školami, záľubou v čínskej medicíne a meditácii. Rušný Peking ju po mnohých rokoch omrzel a tak si našla tichšie miesto na nejaké obdobie. S Paní sme väčšinu času spoločne sedeli na záhradke, popíjali čaj, občas jedli dáku zeleninu a čas rýchlo plynul, ako sme sa brodili od GM potravín po meditáciu. Aj na tú medicínu došlo. Po nedoliečenej chorobe som hrochnila jedna radosť a tak ma Paní vykurírovala. Doslovne. Liečiť ma malo síce teplo z horiacich byliniek prikladané na hruď, ale to horenie malo celkom dobrý dymiaci efekt stúpajúci priamo do nosnej dutiny. Nuž, neviem či teplo na hrudi, alebo dym v pľúcach, ale každopádne sa moje zdravie enormne zlepšilo. A tak som sa aj vybrala na vychádzku ku Mekongu. 

Doobeda 9.2. bolo mesto a ulice preplnené. Všade rušno, všade sa predávalo a ešte vo väčšom nakupovalo. Ani som nepočítala koľko kuracích a kačacích krkov som videla ovisnúť. No po 12tej už len posledný predavači zaťahovali rolety a zamykali dvere. Nastalo pouličné ticho v Číne. Všetci sedeli v rodinných kruhoch. Nanešťastie to ticho vystriedali podvečer ohňostroje. Keby to boli reálne ohňostroje, ale ono to bolo pálenie pušného prachu. Malé iskričky (aj prskavka je iskrivejšia), kúdoľ dymu (horšie než pekinský smog) a hrozný hluk. Neustávajúci hluk celý večer gradoval, až o polnoci vyvrcholil. To bolo aj trochu toho ozajstného ohňostroja. I tak si myslím, že cieľom ohňostrojovania nie  je svetelný, ale dymový efekt.  Ale na moje počudovanie, 0:30 už aj švába ste mohli počuť, ako lozí po podlahe. A na moje ďalšie počudovanie, moc som sa nevyspala, 6:00 sa spustili ďalšie celodenné vybuchujúce oslavy. 

Nákupy na sviatky

Prvý deň nového roku

A čo také robia čínske rodiny počas Spring Festivalu? V prvom rade, sú spolu. Deti sú s rodičmi a tí sú so svojimi rodičmi a tí so svojimi rodičmi, ak žijú ešte. Pokiaľ možno, stretnú sa u najstaršie žijúceho člena rodiny. Spolu slávnostne jedia, hrajú hry (samozrejme sa hrá hazardným štýlom) a bavia sa. Na dverách po oboch bokoch si každý vylepí červené zvitky s nápisom 福 (fù, šťastie). Mnoho rodín sa prvý deň nového lunárneho roku vyberie do chrámu pomodliť sa a zapáliť obetu za nadchádzajúci rok. Gangy znetvorených žobrákov to samozrejme vedia a tak sa tiež vyberú pred chrámové dvere. No a celý týždeň je sviatočné voľno pre pracujúci ľud a diaľnice sú zadarmo pre všetkých. Najmä chudobnejšie roľnícke rodiny to využijú a v kompletnom mnohogeneračnom zložení sa vyberú spoločne na výlety, hlavne do mesta. Všade je plno ľudí. Len to jedlo sa akosi zháňa ťažšie.
Sú však aj miesta, ktoré sa počas Spring Festivalu vyprázdnia. Tým najprázdnejším miestom sa stáva Peking. Keď som sa vrátila do Pekingu v noci 11.2., myslela som, že som sa ocitla v meste duchov. Ani taxikári moc nepracovali (za vďač som bola predraženému čiernemu odvozu).  I cez deň som mala pocit, že som v meste duchov. Vybrala som sa na lov jedla mimo campusu, lebo všetko v campuse bolo samozrejme zavreté. Na ulici žiadny ľudia, len jedna mamička s kočíkom. Na veľkej križovatke žiadne autá, len jeden autobus a jeden taxikár. V supermarkete poloprázdne regály. Ovocie a zelenina len v polozhnitom stave. Mliečne produkty sa už minuli. Oddelenie s pekárenskými výrobkami malo aj svetla zhasnuté. 

怎么（不）买火车票，怎么（不）去火车站 (zěnme (bú) mǎi huǒchē piào, zěnme (bú) qù huǒchē zhàn)

V polovici januára došli prázdniny aj na čínske univerzity. Nie nie, žiadne skúškové, ale reálnych 6 týždňov prázdnin. Samozrejme snáď len freshmani a niektoré ďalšie výnimky si môžu dovoliť tak dlhé prázdniny. Väčšina študentov pracuje ešte nejaký ten týždeň na svojich projektoch, než sa odjachtá na sviatky (Čínsky Nový rok) domov. Nečudo, je potrebné sa poriadne prichystať na prvý deň nového školského roku, ktorý sa napríklad v našej „skupinke“ začne rovno zostra prezentáciami výsledkov nameraných počas prázdnin. I tak sa nájde dosť času na cestovanie. A tak som sa jedného dňa rozhodla, že by som sa mohla niekam vypraviť. Cestovanie vlakom tu má dobre vybudovanú tradíciu. A tak reku že si kúpim lístok niekde na juh, trebárs do Kunmingu. Alebo do Guiyang?

12 dní pred cestou: Za enormnej pomoci labmates a dlhého času som sa zaregistrovala na stránky železníc, kde si možno online kúpiť lístok (www.12306.cn, keby to niekoho zaujímalo). Vyčerpaná porozumením vstupnej brány v čínštine som ignorovala dobre mienené rady, že si mám lístok okamžite kúpiť, ak ešte teda nejaký zoženiem.

9 dní pred cestou, 23:30: Žeby som si už kúpila ten lístok? Sakru? Prečo to nefunguje? Aha? Zabudla som si prečítať, že medzi 23:00 a 7:00 si nielenže nič nekúpite, ale ani si nepozriete, kedy idú vlaky.

8 dní pred cestou: Ups, všetko na ležanie a sedenie vypredané, občas nejaké miesto na stojáka je voľné. No ja neviem, 44 hodín do Kunmingu, alebo 32 hodín do Guiyang, to asi na stojáka nebude úplne pohodlné. Zmena taktiky, každú hodinu checkujem lístky na vlaky. Poobede sa zjavilo niečo na sedenie, tak šup to do nákupného koša. Čas však beží a dávajú mi 45 minút na uskutočnenie platby. Akosi sa však ukázalo, že s niečím takým ako Maestro alebo Visa tu neuspejem. Bez čínskej platobnej karty si online nič nekúpite. Väčšina zahraničných študentov (na rozdiel odo mňa) je platená čínskou vládou, takže musia mať účet v čínskej banke. Splašila som ochotnú Pakistánku aj Keňanku, že mi to zaplatia online a ja im dám na ruku tých 317 yuanov, ktorý stoji vlak do Kunmingu. Neúspešne. Síce dievčatá majú čínsku platobnú kartu, ale nemajú aktivovaný online payment. Tak píšem správu tým zopár čínskym kamarátom, ktorý ešte sú v campuse, či by mi nepomohli. Pomerne rýchlo dostávam pozitívne odpoveď a za pár minút mám na izbe kamaráta, ktorý môže uskutočniť online platbu. Škoda len, že práve pred dvoma minútami ubehol môj 45 minútový limit a za tie dve minúty už stihol niekto iný kúpiť si môj vysnívaný lístok.

7 dní pred cestou: Hneď po ránu si otváram účet v Bank of China. Sú veľmi trpezlivý so mnou, asi 15 minút si obzeralo 5 zamestnancov môj pas a dohadovali sa, čo sú tam za údaje napísané (angličtinu rozlúsknuť nie je sranda) a čo je potrebné s tým robiť. Tak ale späť do vlaku. Po pár hodinách checkovania sa opäť zjavuje jeden voľný lístok na sedenie, tento krát do Guiyangu. Rýchlo po ňom chňapám. Tak tak som to stihla zaplatiť za 45 minút a to mi musela pomôcť plynulo čínsky hovoriaca Thajka. Uf, ale 268 yuanov zaplatených a za týždeň môžem na vlak.

1 deň pred cestou: Zamieňam SMSku za papierový lístok na vlak. Nemusíte chodiť až na stanicu, železnice tu majú pobočky na každom piatom rohu a tam si môžete kúpiť lístok, alebo zameniť virtuálny lístok za ten ozajstný.

0 dní pred cestou: Kto ma pozná, vie, že na cesty vyrážam vždy neskoro. A tak na stanicu razím len 50 minút pred odchodom vlaku. A ešte k tomu dostanem taký nerozumný nápad, že si zoberiem taxíka, aby som stihla ten vlak. Úplne som zabudla uvažovať, že je čas dopravnej špičky, a tak sme sa zasekli niekde na diaľnici niekoľkokrát. Taxikár ma vyhadzuje z auta 4 minúty pred odchodom vlaku. Prvýkrát idem na železničnú stanicu v Číne, tak ani netuším, ako to tu funguje a hlavne, že je to ešte ďaleko ku vlaku a že ešte niekoľko kontrol mi stojí v ceste. V Číne sa zásadne neoplatí odprevadiť známych či rodinu na vlak, ako to máme občas v našich končinách vo zvyku. Do staničnej budovy, totiž pustia len toho, kto sa pri vstupnej bezpečnostnej kontrole preukáže lístkom a osobným dokladom. Bežím medzi davom ľudí, predbieham sa pri vstupnej kontrole, sakriš ešte eskalátory zablokované ľuďmi mi stoja v ceste, všade samá hlava a tak zrážam všelikoho. Dobieham do haly, z ktorej sa po ďalšej kontrole dá dostať ku vlaku. Práve odbíja dve minúty po odchode vlaku, keď niečo rozprávam dozorcovi, ktorý kontroluje pasažierov pred vstupom na perón. Ten beží rýchlo stopnúť vlak, ale smutne mi oznamuje, že už to nestihol, vlak už odišiel. Na moje prekvapenie som si však nestihla ani povzdychnúť nešťastne a dozorca mi nakázal nasledovať chlapíka, ktorého mi dohodil. Rozumela som akurát len niečo s novým lístkom, tak si hovorím, že asi ma odvedie do pokladní, aby som si kúpila nový lístok. Pol hodiny ma chlapík vodil po celej stanici, prešli sme ju zľava, sprava, zhora i zdola, prezreli sme si bezdomovcov, vstup do metra, predstaničné námestie, poprezerala som si i staničný hotelík, až nakoniec ma doviedol k nejakým okienkam, zobral mi lístok a za chvíľu mi paní z okienka podávala nový lístok s ospravedlnením, že žiaľ až na zajtra poobedie mi našla voľné miesto. Kto by to bol čakal, že ak zmeškám vlak, tak mi zadarmo dajú nový lístok? Ale dostala som poučenie o tom, ako sa má chodiť včas na vlak.

1 deň po plánovanom odchode: Dnes sa vzorne včas vyberám na stanicu, dokonca tam prídem takmer hodinu pred odchodom vlaku. Až na to, že tento krát má vlak meškanie, len 5 hodín. Rozhodla som sa, že nebudem trčať na stanici, ľudí tam bolo toľko, že som si ani nemala kde sadnúť, špiny tam bolo toľko, že ani holú zem na sedenie nenájdete, môžete byť radi, ak nájdete miesto na státie, kde do vás nikto nebude vrážať. Ani nehovorím o cigaretovom dyme, tobôž o sociálkach, po ktorých sa mi behom toho čakania určite zatúži. A tak sa uisťujem u dozorcov, že nie je žiadna šanca, aby vlak vyrazil skôr než s tým 5 hodinovým meškaním, poriadne ma inštruujú, kedy sa mám vrátiť na stanicu a tak idem späť na svoju izbu, dať si zopár hodín šlofíka. Mimochodom, vôbec mi nebolo nápadné, že keď som pri výstupe z metra vhodila lístok do mašiny, tak na mňa zaškriekala, že ma nepustí von, lebo lístok je neplatný. Už sa mi to stalo predtým, stačí ak máte škrabanec alebo trochu prehnutý lístok na metro, a už je nerozpoznateľný pre stroje. A tak som len automaticky poprosila službu, aby ma proste vypustili. Až na to, že keď som sa rozhodla opäť, už tretí krát, vybrať na stanicu, tak som nevedela nájsť svoj lístok na vlak vo vačku bundy. Namiesto neho som tam našla lístok na metro. To mi už rýchlo došlo, že ten lístok, čo som vhodila do prístroja pri výstupe z metra, bol lístok na vlak. Oni majú totiž takmer rovnaký tvar. Často sa mi to nestáva, ale moja psychika sa ocitla dosť blízko panike. Čo robiť? Presvedčiť železnice, aby mi dali nový lístok? Je šanca, že sa môj lístok nájde v metre? Skúsime to v metre. Tú osudnú metro stanicu som nanešťastie nemala úplne po ruke, pretože som vtedy skúšala alternatívne možné cesty z vlaku späť do campusu. Moc som si nádeje nerobila, ale služba v metre rýchlo pochopila, čo za prkotinu som to vyviedla a zavolala zodpovedných zamestnancov, ktorí začali otvárať prístroje a prezerať lístky v nich. Samozrejme, že som si s tých asi 10 prístrojov nepamätala, do ktorého som to vrazila, a tak som len ukazovala od jedného k druhému. A ono sa ten lístok na vlak naozaj našiel! Nič to, že metro zamestnanci na mňa kukali dosť počudovane, ja som sa radovala nad lístkom, ktorý bol precviknutý, preškrtnutý a navyše vlak už pred niekoľkými hodinami mal odísť podľa lístku. A predstavte si, že tento krát som vlak stihla, mal našťastie ešte ďalšiu pol hodinu meškanie a tak som myslela, že ma aj udupú davy na stanici, než odídem. A hurá do tej pravej Číny!

Poučenie do budúcna: Na čínske vlaky sa musí naozaj chodiť včasnejšie než na naše vlaky, retardérov v podobe kontrol a dlhých chodieb od vstupu do stanice až ku vlaku je veľa, najmä v tom veľkom Pekingu. A cestovanie v čase Spring Festival nie je sranda. Ešteže nie som v Indii.

中国菜(Zhōngguó cài) 1

Priznávam sa k tomu, že mi miestne jedlo hrozne moc chutí a rada si ho tu vychutnávam. Tým som sa zaradila zase do akejsi podivnej kategórie zahraničných študentov. Moji africkí a moslimskí spolukolejníci sú z toho nejakí vykoľajení. Tým čínska kantínovska strava moc nejde dolu gágorom. Moslimovia chodia jedine do moslimskej kantíny (vzhľadom ku početnej moslimskej menšine v Číne býva vo vysokoškolských kampusoch aj moslimská reštaurácia ... aspoň teda v Pekingu), ale i tak si najradšej varia sami. Vlastne majú v tej kuchárskej samostatnosti moju plnú podporu. Vďaka tomu poznávam aj Pakistanskú, či Sudánsku kuchyňu. No a Afričania (tí nemoslimskí samozrejme) môžu teoreticky chodiť do hocakej kantíny, ale akosi im tá strava naozaj nejde dolu gágorom. S výsledkov doterajšieho pozorovania je jasné, že štatisticky signifikantne preferujú kura s ryžou. Takže fylogenetický strom postavený na základe potravnej preferencie by ma hodil do jednej skupiny so všetkými východoaziatmi. 

No niekedy to ale vyzerá, že som veľmi dlhá osamotená vetvička na báze stromu a ostatní si hovia niekde v korune spoločne. Tak tomu bolo napríklad, keď fakulta, na ktorej bádam, pozvala zahraničných študentov na baletné perfórmens, pred ktorým nám zadovážila aj večeru. Že či kura z KFC môže byť? Si ako robia prdel. Nieže by som nikdy KFC nejedla, i ja mám slabé psychické chvíle, ale sakru, ako serióznu večeru pri plnom vedomí?

Ja:„KFC? I have to honestly say I am not crazy about this kind of food. Especially when you have so tasty Chinese food. So if you order KFC food I would like to ask for something without meat.“

Odpoveď:„OK. We will consider your request. So is Chinese food with meat OK?“

Tak som si chrumkala ryžu s rôznorodou prílohou, kým i sám Aláh musel privrieť oči nad svojim zverencom, ktorý americkému kuraťu nedokázal odolať. Niekto iný zas považoval americké kuriatko za natoľko nevídané, že ani rozhovor so mnou nemohol viesť v tej dobe, lebo by znesvätil jedlo (pri čínskom jedle rečnícku zábranu dotyčná osoba nemá). A i domáci obyvatelia, s ktorými sme šli baletiť, si pomlaskávali nad americkým kuriatkom. Len mne paličky bubnovali nad ryžou. 

Škola v obrázkoch: https://picasaweb.google.com/104045423790656970106/CAU

我在中国农业大学学习 (Wǒ zài Zhōngguó nóngyè dàxué xuéxí)

Main Building

Mám taký pocit, že by som mohla napísať aj niečo o škole, na ktorej radostne študujem – China Agricultural University (CAU) . Možno bude ten text znieť ako podozrivo nekritický chválospev (pozn. autora: text neprešiel žiadnou obsahovou kontrolou), ale možno študujem na najlepšej „hnojarine“ na svete. No nie tak úplne, podľa Singapuru, je Swedish University of Agricultural Sciences na tom lepšie. Ale ktovie, ako to bude za pár rokov, keďže švédska univerzita dlhodobo stagnuje v hodnotení, kým tá čínska si svoju pozíciu zlepšuje. Zatiaľ sa teda uskromním s tým, že v čínskych poľnohospodárskych pomeroch je CAU jednoznačne neporaziteľná a posledné roky si drží miesto v TOP 15 liste čínskych univerzít. A to i napriek tomu, že svojou veľkosťou je podpriemerná. Len s asi 20000 študentmi  sa radí ku menším univerzitám, kým veľká univerzita v čínskych pomeroch  má viac než 50000 študentov.

Gradualistický vývoj školy od založenia v roku 1905 bol plný zlučovania, prestavby a oddeľovania, trvalo to až do roku 1995, kedy si škola konečne vyjasnila názor na to, čo všetko teda patrí a nepatrí ku čínskemu poľnohospodárstvu. Možno i ten búrlivý vývoj prispel k tomu, že chairman Mao so svojimi blízkymi zaradili školu za onoho času ku Top-Six Key National Universities ako aj ku Top-Ten Key Universities for further construction and improvement. Nadštandardnú pozíciu si CAU drží dodnes, je napríklad členom projektu 985, uzavretého klubu 39 univerzít so špeciálnou štátnou podporou. Však poľnohospodárska výroba, výživa ľudstva, rozvoj vidieka, vodné hospodárstvo, energetika a stav životného prostredia sú kľúčové otázke nie len pre univerzitu, ale i pre vedenie celej krajiny. Vďaka tejto prominentnej pozícii je CAU nielen dobre vybavená, moderná inštitúcia, ale i veľmi otvorená a veľa jej je toho tolerované.

Tak napríklad budova, v ktorej mám laborku, je najvyššou budovou široko ďaleko, má dokonca 12 poschodí. V 80. rokoch sa totiž vedenie univerzity rozhodlo bez povolenia porušiť výškovú reguláciu stavieb v širokom okruhu letného paláca. Budova si tak zopár rokov poležala na zozname ilegálnych stavieb, než sa s ňou zmierili. Zato už od začiatku sa podpore tešila výstavba novej krytej športovej haly – konali sa v nej totiž olympijské súťaže v zápasení. Ktovie prečo práve zápasenie, v športových aktivitách sa škola skôr preslávila reintrodukciou rugby do Číny, keď tu v roku 1990 založili prvý rugbyový team (istú dobu bol tento „špinavý“ šport dokonca zakázaný v Číne). Podpore sa tešia aj pravidelné semináre „Critical Issues in Agrarian and Development Studies”, kde na náklady školy prichádzajú profesori z celého sveta (tento semester aj z Yale, Stanford a Berkeley) a rozprávajú, ba aj diskutujú niekedy aj o pomerne citlivých témach, napr. o protestnej sile seniorov v Číne. Kto by si to bol myslel, ale CAU sa výrazne zaslúžila i v homosexuálnej otázke. Len v roku 1997 sa homosexualita vynorila z ilegality, v roku 2001 bola vyškrtnutá z oficiálneho zoznamu mentálnych porúch a v roku 2005 sa na pôde CAU konala prednáška, kde niekoľko študentov samotnej univerzity rozprávalo o svojej homosexuálnej orientácii a živote. Bola to vôbec druhá verejná a oficiálne schválená rozprava na túto tému na univerzitnej pôde v Číne (od tej doby sa tu postojom spoločnosti ku homosexuálne orientovaným ľuďom i naďalej venuje). Toho istého roku potešil školu i premiérom ručne písaný gratulačný list ku 100. výročiu založenia školy. Ale jednoznačne najväčšou poctou bola návšteva prezidenta Hu Jintao 2.5.2009. O tejto jednodňovej návšteve bola dokonca vydaná aj brožúrka. Možno z nášho uhlu pohľadu na tom nie je nič zvláštneho, prezidenta možno stretnúť všelikde. Ale s jedným prezidentom na 10,5 miliónov ľudí  (asi je jasné, že nepíšem o polovičatom Slovensku) je to iné ako s jedným prezidentom na 1,3 miliardy ľudí. V tomto pomere je ozajstnou cťou, keď si na vás prezident nájde kúsok času. A tak na záver motivačné motto školy v anglickej verzii: „Tackle problems the people face, cultivate talents the world needs.“

Chinese President Hu Jintao talks with a student
in a greenhouse during his visit to the China Agricultural University
(Xinhua Photo), http://www.chinaview.cn

再次污染的天(Zàicì wūrǎn de tiān)

Takmer všetci sa radi kocháme z okna (okien) našich prístreškov a vnímame pocitové zmeny, ktoré sa vonku dejú. Nejak sa mi doteraz tie zmeny spájali predovšetkým s ročnými obdobiami a mesiacmi. Tu sa môj výhľad z okna však spojil s množstvom smogu v ovzduší. Výhľady, a city s ním spojené, sa delia na tie jasné a na tie nejasné.

smogooblačno

smogojasno

smogopolojasno

prvý sneh a ľadový vietor zo severu(28.10.2012)