Úvod do prírodovedných múzeí v Číne

Ak neviete, kam za voľne žijúcimi zvieratami v Číne (nebojte sa, váš knižný sprievodca vám určite píše, že ak chcete pozorovať divoké zvery v Číne, tak to sa vaša šanca limitne blíži nule), okrem zoologických záhrad sa môžete vybrať ešte do rôznych typov „prírodovedných“ múzeí. Osobne som navštívila len jedno úplne klasické prírodovedné múzeum v Pekingu, ale tie možností sú ďaleko širšie, než by človek čakal.

Beijing Museum of Natural History (北京自然博物馆Běijīng zìrán bówùguǎn)

Haikouella lauceolata

Sinornis santensis

Typické prírodovedné múzeum v centre Pekingu, kde nájdete všetko od trilobita po žirafu. Múzeum je kompletne zrenovované a študovaný biológ tam má veruže čo obdivovať. Takmer celé prízemie je venované kostričkám a skamenelinám. Na svoje si prídu najmä fanúšikovia kambrickej fauny, v kameni pláva Haikouella, Fuxianhuia, Leanchoilia, Anomalocaris, Cindarella, či Naraoia. Botanikov pohľad utne jedna z najstarších fosílii a najbazálnejších skupín krytosemenných rastlín – Archaeofructus (nechýba pripojený chválospev zo Science). Od Jeholotritonov ku Sinornisom a Yangchuanosaurom až po Shansitherium. Zaujme aj časť venovaná čínskej faune, jedna z možností, kde  uzrieť čínskeho tigra, čínske ibisy, či čínske langury (tie posledné dve sa dajú pozorovať aj v prírode, ale to vám váš knižný guide nepovie). No a nechýbajú expozície africkej fauny, kde dominuje dioráma Masajov. Celkom podarená je expozícia „The Mystery of Animals“, kde si zopakujete všetko, čo ste sa naučili na základných prednáškach z etológie, ekológie a evolučnej biológie. No a aby nebolo všetko mŕtve, tak v najhlbšom poschodí sú akvária aj s karetami, veslonosmi (žiaľ, nie tými čínskymi), či kostlínmi. 

fotky z múzea:

https://picasaweb.google.com/104045423790656970106/Beijing02#5863232663800098034

Dinosaur Museum (恐龙馆, Kǒnglóng guǎn) 

Jedného neskorého večera na juhovýchode Sichuanu nás taxikár vyhodil niekde na kraji mesta na parkovisku. Že tu máme čakať na autobus, ktorým chceme putovať smerom ku „Hanging coffins“. Vystúpime z auta a čumí na nás megaobrovský betónový dinosaurus. To sme v mestečku Zigong (自贡), kde otvorili prvé Dinosaurie múzeum v Ázii. Múzeum je vystavané priamo nad miestom vykopávok (nálezisko Dashanpu), ktoré tu prebiehajú od roku 1972. Doposiaľ sa tu našlo viac ako 100 kostier z obdobia strednej Jury. Keďže len niečo okolo 20% svetových vykopávok dinosaurov pochádza z jury, o to cennejšie sú nálezy z Dashanpu. Medzi unikátnymi exponátmi je i prvá nájdená fosilizovaná koža stegosaura, prvá fosília parascapulárneho ostňa stegosaura (Gigantospinosaurus sichuanensis) napojená na kostru, prvé nájdené kostené „tail clubs“ u predstaviteľa sauropodov Shunosaurusa (tail clubs sú kostené masy na konci chvosta, známe skôr od ankylosaurov, či Glyptodonov), alebo kompletne zachované lebky ranných pterosaurov (Augustinaripterus longicephalus). Z kompletných kostier sa v halách týči Tianfuensis, Omeisaurus, Yangchuanosaurus a mnohé ďalšie. Na webových stránkach múzea sa dočítate, že múzeum je v Číne tak slávne, že i bývalý prezident Hu Jintao a mnohí ďalší politickí predstavitelia ho poctili návštevou. Žiaľ, v noci nemali otvorené a tak sme museli putovať ďalej.

Slušné anglické webovky Dinosaurieho múzea a zdroj obrázku: http://www.zdm.cn/en/index.html

The Insect Museum of West China (华希昆虫博物馆, Huáxī kūnchóng bówùguǎn)

zdroj: http://www.whatsonchengdu.com/travel-msg-64.html

Opäť v provincii Sichuan, tento krát ale v meste Dujiangyan neďaleko Chengdu, kde sa nachádza najmodernejšie čínske hmyzie múzeum otvorené v roku 2011. Na rôznych anglicky píšucich stránkach chvália múzeum takýmito slovami: „The Insect Museum of West China has a collection of about 400,000 million insect samples, totaling the largest in Asia.The museum has over 20,000 insect samples on display, including about 1,700 species of Chinese butterflies and approximately 60,000 species of other insects collected from 40 countries around the world, of which over 40 are rare and unique.“ V tomto prípade okopčené z www.china.org.cn, ale obdobný text nájdete po rôznu inde, nič to, že tie čísla sú akosi podivné. Každopádne má múzeum veľkolepú kolekciu motýľov, dokonca o 300 druhov väčšiu, než Taiwan ako sa hlása inde (http://www.gochengdoo.com/en/blog/item/2254/asias_largest_butterfly_collection_opens_in_sichuan). No a keby ste Sichuan náhodou nemali po ruke, obdobne hmyzocentrické zariadenie nájdete aj v populárnejšom Šanghaji - Shanghai Insect Museum of Chinese Academy of Sciences.

zdroj: http://www.china.org.cn

我爱吃茄子。 I love eggplant.

Tieto riadky sa môžu považovať za verejné vyznanie láskyplného vzťahu ku ničeniu baklažánových plodov mojou tráviacou sústavou, ktorému zákonite predchádza nádherný chuťový pôžitok. A pritom nie je to tak dávno, čo som sa do baklažánu zamilovala, ani nie tri roky sú tomu. Prečo až tak neskoro? Ani neviem, však sme ten baklažán aj na záhrade pestovali, každý víkend niekoľko plodov odtrhali, ale kde skončili, to netuším. V Číne však baklažán určite neprehliadnete. Však aby aj, keď je to krajina s najväčšou produkciou a spotrebou baklažánu na svete. FAO tvrdí, že v roku 2010 vypestovali v Číne 58,55% svetovej produkcie baklažánu. Fialová tu kráľuje aj na trhu. Ale nie len fialová, ale i biela a hybridná biela s fialovými pruhmi. Aj tvarovo je tu baklažán akosi bohatší, od trochu prerastených basebalových lôpt po vyše pol metra dlhé kyjaky. A dlho som si lámala hlavu, prečo je baklažán taký populárny v Číne, nejak som si ho v hlave zaradila do jednej kategórie so zemiakom a rajčinou a hodila som ho do Južnej Ameriky. Taký predsudok. OK, baklažán skrotili na území historickej Indie, takže podobne ako budhizmus, to bolo do Číny na pár krokov a má tu dobre zakorenenú tradíciu. Po čínsky sa baklažán povie 茄子, teda qiézi (môžete to čitať asi takto: čiédzə) a okrem zhovoru o baklažánoch má dôležitú funkciu aj pri fotení. Namiesto "Sýr" sa v Číne zvoláva "Baklažán". A musím konštatovať, že na čínskych fotkách sa aj častejšie pekne usmievam. Nebude to tým baklažánom?

Skúste jesť paličkami baklažán, ktorý je len nakrojený, ale nie je nakrájaný.

Baklažán piatich farieb, piatich príchutí

V provincii Shanxi, meste Luoyang kandidát na najchutnejší baklažán, aký som jedla. Svetlý dlhý baklažán s paprikou, rajčinou a cesnakom. Len málo oleju, málo sójovky a zahusťovadla, len tak letne šťavnato naľahko.

V severnej Číne obľúbené zimné prevedenie baklažánu - so zemiakmi a paprikou.

A najchutnejšie menzovské prevedenie - v cesnakovo-rajčinovej omáčke.

Tour de toilet

Pokiaľ nie ste na letisku, v drahom hoteli pre cudzincov, alebo na koleji pre zahraničných študentov, tak si môžete byť istý, že si užijete záchody turecké. Pravidlá používania verejných záchodkov sú jednoduché:

1. No shits! – ísť „na veľkú“ na verejných záchodkoch je väčšinou zakázané, na tento účel slúžia špeciálne označené kabínky, prítomné len v tých lepšie zariadených toaletách. Kto to však dodržuje?

2. No paper to the toilet! – v Číne sa upotrebovaný toaletný papier len tak ledabolo nesplachuje v záchodovej preliačine, ale vhadzuje sa do hneď vedľa stojaceho koša (pokiaľ možno dovnútra). Len dúfajte, že na tom vašom záchodku aj občas niekto vysype kôš, ináč budete mať okolie záchodu vystlané bielym kobercom a z koša a z okolia sa budú usmievať na vás červené krvinky (červená asi nehrozí pánskej alternatíve).

3. No paper – v náväznosti na predchádzajúci bod. Pravdepodobnosť, že na záchode bude aj ešte nepoužitý toaletný papier je asi 1%. Ak ste v kríze, nebojte sa, v košoch je papiera nadbytok.

4. Urinate to the toilet! – áno áno, je dôležité vedieť, akým smerom urinovať. Na to slúžia na záchodoch rôzne cedule či navádzače na to, kam si postaviť nohy.

A tu je malá hitparáda záchodkov. 

4. miesto: jeden z kláštorov v pohorí Emei Shan, provincia Sichuan

Ocenenie je za moderné architektonické riešenie záchodkov, a la slimačie bludisko s dokonalými navádzačmi na nohy a strechou vybavenou satelitmi.  

3. miesto: prícestné odpočívadlo, prestávka autobusu niekde na ceste z Sichuanu do Kunmingu, už provincia Yunnan

Bronz za uzavretú atmosféru so sviežim vzduchom, tmavé osvetlenie, kde si musíte dávať pozor na nohy (foto z bleskom) a dokonalý sociálny pocit pri záchodovej potrebe. Kto by nechcel upotrebovať sa vedľa cudzinky: „Slečna, tu vedľa mňa je voľno.“

2. miesto: v pohostinstve na večernom barbecue s pivom, Peking

Inteligentné riešenie problému s nežiaducou stolicou a opilcov, ktorý nevedia trafiť toaletný papier do koša. Cedidlo zachytí všetko a ľahko sa čistí.

1. miesto: vlaková stanica, mestečko Zhenyuan, provincia Guizhou

Víťaz, ako sa patrí. Dlhé korýtko, oddelené prepážkami, ktoré majú vytvárať akúsi malú intímnosť piatich záchodkov a dokonalé riešenie problému s ľuďmi, ktorí po sebe zabúdajú splachovať. Z rúry v pravej časti obrázku raz za čas vytečie prúd vody, a ten má prepláchnuť korýtko v celej dĺžke piatich záchodkov. Áno, toto je ten prvý záchod, kde prúd vody začína a očividne čoskoro aj končí. Hold, ľudské produkty sú silnejšie. Ale kachličkové spracovanie prostredia pomáha udržiavať hygienickú atmosféru. Dojem zo záchodu umocnení tým, že som v tom čase cestovala sama, a tak som musela navyše riešiť otázku, kam s veľkým batohom, kým budem na záchode? Hľadajte čisté miesto v okolí. 

你是哪个国家(Nǐ shì nǎge guójiā)？

Nemusíte vôbec vedieť ani za mak po čínsky na to, aby ste rozumeli prvej otázke, keď niekto na vás začne v Číne rozprávať. V mojom prípade je odpoveď: „ z Česka“ (kto by pochyboval, či je to správna odpoveď, tak len dodám, že sponzorstvo do Číny som dostala ako občan ČR od vlády ČR). Ak to nezaberie, tak odpovedám: „z Československa“. Výnimočne však ani to nezabralo, tak do tretice skúšam:“ z Európy“. Hlavne, aby si nemysleli, že som z USA alebo Ruska, čo sú najčastejšie typy miestnych obyvateľov. Ale už dvakrát ma považovali za čínsku občianku. Pastier oviec na mňa udivene pozeral, keď mu lámavou čínštinou vravím: „ Ale moje vlasy sú iné, nie sú čierne“, a nakoniec uznal, že aj pokožka je akosi iná. Hráči čínskeho šachu v Nanchangu ma zas považovali za členku etnika z provincie Heilongjiang blízko ruských hraníc.

Krteček a dáždnik

Väčšine ľudí sa v spojení z Českom alebo Československom vybaví niečo. Najčastejšie sa ma pýtajú na rozprávku 鼹鼠的故事(Yǎn shǔ de gùshì), ktorú majú veľmi moc radi mladší aj starší a jej knižnú podobu si môžete kúpiť na pultoch i maličkých kníhkupectiev. Krteček proste prevalcoval Čínu. Mladí ľudia mi spomínajú futbal a rôznych futbalistov, ale ako náhle prekročíme meno Nedvěd, tak ja so svojimi futbalovými vedomosťami končím. Jedna dievčina najviac fandí Baníku Ostrava a Sparte Praha, trochu zvláštna kombinácia nie? Starší ľudia naopak radšej zaspomínajú na históriu. Prvýkrát sa na mňa s tým vyčapil pekinský taxikár. Stále na mňa mlel niečo s históriou a so Sulian. Dokola opakoval Sulian, Sulian, až som teda vyhľadala v slovníku ... aha, 苏联 ... Sovietsky zväz. „1968 vravíte? Áno áno, to prišli k nám Sulianovci na návštevu.“ A pán fotograf sa ma pýta: „Ako to bolo s tou Pražskou jarou v tom roku 1968?“ Radi sa ma pýtajú na život v mojej krajine. Mnoho ľudí pamätá, že sme mali komunizmus a sme blízki priatelia s Čínou. A že teraz je to už ináč. Tak sú zvedaví, aká bola tá zmena. Ako sa to všetko zomlelo. A či stále máme komunistov. A či je život teraz lepší. Príde mi, že fakt, že pochádzam z krajiny z komunistickou históriou je tu vnímané ako moje pozitívum a niektorí ľudia sa stávajú otvorenejší voči mne. Niečo na tom bude asi. Československo-čínske priateľstvo stále pretrváva.

Pani na múre mi ukazuje, že Československo pozná,
je to dobrý kamarát Číny. Ostatne, ako každá iná krajina 

Občas ľudia spomenú, že Praha, to je pekné mesto. Keď sme tak raz sedeli na Pekinskej kačici z Louskáčkom a Hankou a práve vo chvíli keď sme došli na debatu na citlivé témy Číny, tak nás znenazdajky oslovil postarší pán, že z kade sme. A hneď sa nám zdôveril, že v Prahe pracoval nejakú dobu. Aká to náhoda? Zvesti o kráse Prahy tu prenikli aj do modernej hudobnej tvorby, spieva sa o tom v piesni 布拉格广场 (Bùlāgé guǎngchǎng) , alebo teda Pražské námestie (http://v.youku.com/v_show/id_XMTk0NTQ5Mjcy.html), ktoré vás oslepí svojou krásou, kde holuby lietajú pri zotmení, je tu plno divadiel, kaviarní a tichých koridorov. A aby som nezabudla na rodné Slovensko, tak keď si tu zájdete na obľúbené karaoke (KTV), tak sa na vás nejaký ten slovenský obrázok vyčapí. Skúste trebárs pesničku Cherish my Love od Kool & The Gang a možno vás ku pesničke budú sprevádzať obrázky malebných slovenských kostolov a námestí a budov v Levoči či Košiciach.

Levočská atmosféra v KTV

Unikátna kniha v školskej knižnici. Výpožičky,  žiadne.

Aký to výstižný názov.

马兰花开 (Mǎlánhuā kāi)

Len niekoľko divadelných predstavení, ktoré som mala doteraz možnosť zhliadnuť, vo mne zanechalo hlboké dojmy a pocity. Dneska pribudla do tretice ku Laterno Magikovskému tancu Graffiti a baletnému Faustovi aj čínska dráma Mǎlánhuā kāi. Žiadne honosné „Národné Divadlo“ sa nekonalo, ale moderná univerzitná scéna. Kamarát z laborky ma totiž zavolal na predstavenie na pôde neďalekej Tsinghua University (spolu s Beijing Univerzity dve najlepšie školy v Číne). A hoc názov predstavenia je romantizujúci („Iris blossom“, pre toho, kto si ešte nepreložil), nakoniec to celé rozkvitlo vo vedecký príbeh – životný osud veľkého čínskeho fyzika Deng Jiaxian (邓稼先, 1924 – 1986). Že ho nepoznáte? Deng Jiaxian je tu oslavovaný ako „otec dvoch bômb“ (两弹元勋, liǎng dàn yuánxūn). Stál totiž na čele výskumu vedúceho ku naplneniu veľkého čínskeho sna – atómovej a vodíkovej bomby čínskej výroby.

Upozornenie. Článok alebo jeho časť prezrádza zápletku, pointu alebo rozuzlenie diela!

Hodiť Japonsko o zem.

Po usadení vedúcich predstaviteľov univerzity na vyhradené miesta s dobrým výhľadom, sa predstavenie začína. V úvodnej scéne sa ocitáme vo víre japonskej okupácie čínskeho územia. Surové terorizovanie čínskych roľníkov japonskými vojakmi zanechá v budúcom vedcovi hlbokú stopu o potrebe lepšie brániť rodnú krajinu. Scénu zakončujú bojové pokryky sebavedomia nadobudnutých roľníkov, protestné hodenie japonských vlajok o zem a hlasného potlesku publika. V ďalšej scéne sa vraciame do detských radostných čias Deng Jiaxiana, kedy sa hrá so svojím kamarátom (a neskorším profesorom na Tsinghua University), šplhajú po stromoch, bijú sa, smejú sa a nachádzajú náboje. Jeden náboj sa stane symbolom ich priateľstva. Mladý Deng Jiaxian získava v roku 1950 diplom na americkej univerzite, kde sa mu rysuje sľubná kariéra. Ale len pár dní po získaní diplomu sa rozhodne vrátiť späť do Číny. Márne ho márnivý americký školiteľ presviedča, že v jeho vlasti nebude mať čo robiť, že veda je tam na primitívnej úrovni a mal by radšej zostať v USA.  Deng Jiaxian však cíti, že ho vlasť potrebuje. V ďalších dvoch scénach dochádza k odľahčeniu deja, po  návrate sa mladý vedec zaľúbi a síce milá mu trepe o hlavu nejasnú prácu a nejasné finančné zázemie, nakoniec si ho vezme. I mladý doktorand z jeho tímu sa zaľúbi.

Práca na vývoji atómovej bomby

Deng Jiaxian stojí pevne na čele výskumného projektu vývoja atómovej bomby. Sovietsky Zväz poskytne čínskej strane niektoré hotové výsledky potrebné pre skonštruovanie bomby, ale bez potrebného návodu výpočtov. Deng Jiaxian spolu s tímom mladých doktorandov a výskumníkov a s mysľou pomoci brániť krajinu pred nepriateľom, sa púšťajú do vlastných výpočtov, ktoré neustále poskytujú výsledky iné, než sú tie od Sovietskeho Zväzu. A aj keď ku výpočtom používajú len abakus, nakoniec si uvedomia, že výsledky sovietskej strany sú nesprávne a ich dáta sú dobré. Pomaly na stole Deng Jiaxiana rozkvitajú modré kosatce úspechu. Dostávame sa ku jasavej scéne prvého testu atómového výbuchu – píše sa rok 1964 a Čína sa stáva atómovou veľmocou. Nezabúda sa zdôrazniť, že vývoj čínskej bomby trval ďaleko kratšiu dobu, než v prípade USA a v Ruska.

Po radosti prichádza smútok. Deng Jiaxian spolu s manželkou prichádza navštíviť na smrteľnej posteli ležiacu matku. Tú drží pri živote už len radosť z čínskeho vedecko-technického pokroku - atómovej bomby. Ani Deng Jiaxianova matka, ani otec, ani manželka však netušia, že práve on je ten tvorca. A tak sa ho matka na smrteľnej posteli vyčítavo pýta, prečo sa jej syn nepodieľal na vývine atómovej bomby, keď je vyštudovaný v obore. A necháva ho nahlas predčítať radostné vyhlásenia z novín o atómovej bombe. Hrdo číta, ale bolí ho na duši, že nemôže povedať pravdu ani najbližším.

Hrdinské vystavenie sa radiácii.

Ďalšia výzva – skonštruovanie vodíkovej bomby postupuje rýchlo napred. Ale nastávajú problémy a hrozí dokonca nekontrolovaný výbuch. Je potrebné zasiahnúť, aby sa predišlo veľkému riziku s veľkým dopadom. Deng Jiaxian sa preto rozhodne vstúpiť do testovacej oblasti a znefunkčniť bombu. Inokedy zas po neúspešnom výbuchu ide ručne pozbierať zvyšky z bomby. Spolupracovníci ho prosia a presviedčajú, aby to nerobil, že sa vystaví žiareniu a zničí si zdravie. On je ale pravý hrdina a zabráni nebezpečenstvu. V roku 1967 Čína nakoniec úspešne testuje aj vodíkovú bombu. Deng Jiaxianovo zdravie je však podlomené. Jeho vedecký zápal a hrdinské počínanie ho vystavilo veľkému množstvu radiácie. A tak sa v nasledujúcej scéne vracia do Pekingu, kde sa zotavuje. Manželka sa o neho stará ako to len ide, ale on sa predovšetkým venuje spisovaniu správy o stavu čínskych jadrových zbraní, návrhu rozvoja a využitia k sebaobranným účelom. Návšteva kamaráta z detstva mu psychicky dodáva silu ešte na posledné obdobie života.

V záverečnej oslavnej veľkoscéne sa ocitáme na námestí Tiananmen v Pekingu. Fyzici, na čele s Deng Jiaxianom, po 28 rokoch práce v utajení môžu prezradili čínskemu ľudu svoju identitu. A s hrdými slovami a s kyticou kosatcov slávia veľký úspech čínskej vedy. Ani nemusíte rozumieť čínštine, samo o sebe je zážitok len počuť tóny a vidieť gestá  záverečného oslavného prejavu Deng Jiaxiana za svetiel čínskej vlajky. Veľké potlesky a standing ovation.

A prečo sa príbeh volal tak romanticky? Pretože výskum a testy prebiehali v provincii Xinjiang, kde rozkvitá každý rok zjari množstvo kosatcov. Tu však kosatce rozkvitali v čínsky úspech.

Hrdinovia na Tiananmene

Chinglish lessons (中式英语 )

 Rôzne prikazujúce, zakazujúce a informujúce tabule sú studnicou čínskej angličtiny. Hlavne nevyzliekajte cigaretu do naha

Palma môže byť aj nepriateľom cestnej premávky. Fotka je z mesta Jinghong na juhu provincie Yunnan, kde sa bežne hovorí jazykom Dai a tak sú všetky verejné nápisy trojjazyčné. 

过春节(Guò chūnjié)

Oslava Čínskeho Nového roku, ktorý tu mimochodom nikto nenazýva Chinese New Year, aby sa poriadne tento sviatok odlíšil od gregoriánskeho New Year, pripadla toho roku na 10. februára. Takže budeme oslavovať radšej Spring Festival, kedy sa oslavuje príchod Nového roku podľa čínskeho lunárneho kalendára. 

Takto to vypadalo na stanici, keď som opúšťala Peking.
 Predsviatočné obdobie je spojené presunom viac ako 235 miliónov
ľudí, ktoré vykulminuje na staniciach v tzv. 春运 (chūnyùn).
(From: http://www.aboluowang.com/2013/0123/280159.html)

Tak hneď môžem povedať, že som nič neslávila. Žiadne šarapatenie vonku a odpaľovanie ohňostrojov sa u mňa nekonalo. V tom čase som zrovna zakotvila v malom mestečku Měnghǎn (Gǎnlǎnbà) na brehu rieky, známej pre nás ako Mekong, asi tak 40-50 km vzdušnou čiarou od barmských hraníc. Pobývala som v dome so záhradkou plnou defilujúcich tvorov, do ktorého sa len tak asi pred dvoma mesiacmi presťahovala Paní s dvoma vysokými školami, záľubou v čínskej medicíne a meditácii. Rušný Peking ju po mnohých rokoch omrzel a tak si našla tichšie miesto na nejaké obdobie. S Paní sme väčšinu času spoločne sedeli na záhradke, popíjali čaj, občas jedli dáku zeleninu a čas rýchlo plynul, ako sme sa brodili od GM potravín po meditáciu. Aj na tú medicínu došlo. Po nedoliečenej chorobe som hrochnila jedna radosť a tak ma Paní vykurírovala. Doslovne. Liečiť ma malo síce teplo z horiacich byliniek prikladané na hruď, ale to horenie malo celkom dobrý dymiaci efekt stúpajúci priamo do nosnej dutiny. Nuž, neviem či teplo na hrudi, alebo dym v pľúcach, ale každopádne sa moje zdravie enormne zlepšilo. A tak som sa aj vybrala na vychádzku ku Mekongu. 

Doobeda 9.2. bolo mesto a ulice preplnené. Všade rušno, všade sa predávalo a ešte vo väčšom nakupovalo. Ani som nepočítala koľko kuracích a kačacích krkov som videla ovisnúť. No po 12tej už len posledný predavači zaťahovali rolety a zamykali dvere. Nastalo pouličné ticho v Číne. Všetci sedeli v rodinných kruhoch. Nanešťastie to ticho vystriedali podvečer ohňostroje. Keby to boli reálne ohňostroje, ale ono to bolo pálenie pušného prachu. Malé iskričky (aj prskavka je iskrivejšia), kúdoľ dymu (horšie než pekinský smog) a hrozný hluk. Neustávajúci hluk celý večer gradoval, až o polnoci vyvrcholil. To bolo aj trochu toho ozajstného ohňostroja. I tak si myslím, že cieľom ohňostrojovania nie  je svetelný, ale dymový efekt.  Ale na moje počudovanie, 0:30 už aj švába ste mohli počuť, ako lozí po podlahe. A na moje ďalšie počudovanie, moc som sa nevyspala, 6:00 sa spustili ďalšie celodenné vybuchujúce oslavy. 

Nákupy na sviatky

Prvý deň nového roku

A čo také robia čínske rodiny počas Spring Festivalu? V prvom rade, sú spolu. Deti sú s rodičmi a tí sú so svojimi rodičmi a tí so svojimi rodičmi, ak žijú ešte. Pokiaľ možno, stretnú sa u najstaršie žijúceho člena rodiny. Spolu slávnostne jedia, hrajú hry (samozrejme sa hrá hazardným štýlom) a bavia sa. Na dverách po oboch bokoch si každý vylepí červené zvitky s nápisom 福 (fù, šťastie). Mnoho rodín sa prvý deň nového lunárneho roku vyberie do chrámu pomodliť sa a zapáliť obetu za nadchádzajúci rok. Gangy znetvorených žobrákov to samozrejme vedia a tak sa tiež vyberú pred chrámové dvere. No a celý týždeň je sviatočné voľno pre pracujúci ľud a diaľnice sú zadarmo pre všetkých. Najmä chudobnejšie roľnícke rodiny to využijú a v kompletnom mnohogeneračnom zložení sa vyberú spoločne na výlety, hlavne do mesta. Všade je plno ľudí. Len to jedlo sa akosi zháňa ťažšie.
Sú však aj miesta, ktoré sa počas Spring Festivalu vyprázdnia. Tým najprázdnejším miestom sa stáva Peking. Keď som sa vrátila do Pekingu v noci 11.2., myslela som, že som sa ocitla v meste duchov. Ani taxikári moc nepracovali (za vďač som bola predraženému čiernemu odvozu).  I cez deň som mala pocit, že som v meste duchov. Vybrala som sa na lov jedla mimo campusu, lebo všetko v campuse bolo samozrejme zavreté. Na ulici žiadny ľudia, len jedna mamička s kočíkom. Na veľkej križovatke žiadne autá, len jeden autobus a jeden taxikár. V supermarkete poloprázdne regály. Ovocie a zelenina len v polozhnitom stave. Mliečne produkty sa už minuli. Oddelenie s pekárenskými výrobkami malo aj svetla zhasnuté.