我在中国农业大学学习 (Wǒ zài Zhōngguó nóngyè dàxué xuéxí)

Main Building

Mám taký pocit, že by som mohla napísať aj niečo o škole, na ktorej radostne študujem – China Agricultural University (CAU) . Možno bude ten text znieť ako podozrivo nekritický chválospev (pozn. autora: text neprešiel žiadnou obsahovou kontrolou), ale možno študujem na najlepšej „hnojarine“ na svete. No nie tak úplne, podľa Singapuru, je Swedish University of Agricultural Sciences na tom lepšie. Ale ktovie, ako to bude za pár rokov, keďže švédska univerzita dlhodobo stagnuje v hodnotení, kým tá čínska si svoju pozíciu zlepšuje. Zatiaľ sa teda uskromním s tým, že v čínskych poľnohospodárskych pomeroch je CAU jednoznačne neporaziteľná a posledné roky si drží miesto v TOP 15 liste čínskych univerzít. A to i napriek tomu, že svojou veľkosťou je podpriemerná. Len s asi 20000 študentmi  sa radí ku menším univerzitám, kým veľká univerzita v čínskych pomeroch  má viac než 50000 študentov.

Gradualistický vývoj školy od založenia v roku 1905 bol plný zlučovania, prestavby a oddeľovania, trvalo to až do roku 1995, kedy si škola konečne vyjasnila názor na to, čo všetko teda patrí a nepatrí ku čínskemu poľnohospodárstvu. Možno i ten búrlivý vývoj prispel k tomu, že chairman Mao so svojimi blízkymi zaradili školu za onoho času ku Top-Six Key National Universities ako aj ku Top-Ten Key Universities for further construction and improvement. Nadštandardnú pozíciu si CAU drží dodnes, je napríklad členom projektu 985, uzavretého klubu 39 univerzít so špeciálnou štátnou podporou. Však poľnohospodárska výroba, výživa ľudstva, rozvoj vidieka, vodné hospodárstvo, energetika a stav životného prostredia sú kľúčové otázke nie len pre univerzitu, ale i pre vedenie celej krajiny. Vďaka tejto prominentnej pozícii je CAU nielen dobre vybavená, moderná inštitúcia, ale i veľmi otvorená a veľa jej je toho tolerované.

Tak napríklad budova, v ktorej mám laborku, je najvyššou budovou široko ďaleko, má dokonca 12 poschodí. V 80. rokoch sa totiž vedenie univerzity rozhodlo bez povolenia porušiť výškovú reguláciu stavieb v širokom okruhu letného paláca. Budova si tak zopár rokov poležala na zozname ilegálnych stavieb, než sa s ňou zmierili. Zato už od začiatku sa podpore tešila výstavba novej krytej športovej haly – konali sa v nej totiž olympijské súťaže v zápasení. Ktovie prečo práve zápasenie, v športových aktivitách sa škola skôr preslávila reintrodukciou rugby do Číny, keď tu v roku 1990 založili prvý rugbyový team (istú dobu bol tento „špinavý“ šport dokonca zakázaný v Číne). Podpore sa tešia aj pravidelné semináre „Critical Issues in Agrarian and Development Studies”, kde na náklady školy prichádzajú profesori z celého sveta (tento semester aj z Yale, Stanford a Berkeley) a rozprávajú, ba aj diskutujú niekedy aj o pomerne citlivých témach, napr. o protestnej sile seniorov v Číne. Kto by si to bol myslel, ale CAU sa výrazne zaslúžila i v homosexuálnej otázke. Len v roku 1997 sa homosexualita vynorila z ilegality, v roku 2001 bola vyškrtnutá z oficiálneho zoznamu mentálnych porúch a v roku 2005 sa na pôde CAU konala prednáška, kde niekoľko študentov samotnej univerzity rozprávalo o svojej homosexuálnej orientácii a živote. Bola to vôbec druhá verejná a oficiálne schválená rozprava na túto tému na univerzitnej pôde v Číne (od tej doby sa tu postojom spoločnosti ku homosexuálne orientovaným ľuďom i naďalej venuje). Toho istého roku potešil školu i premiérom ručne písaný gratulačný list ku 100. výročiu založenia školy. Ale jednoznačne najväčšou poctou bola návšteva prezidenta Hu Jintao 2.5.2009. O tejto jednodňovej návšteve bola dokonca vydaná aj brožúrka. Možno z nášho uhlu pohľadu na tom nie je nič zvláštneho, prezidenta možno stretnúť všelikde. Ale s jedným prezidentom na 10,5 miliónov ľudí  (asi je jasné, že nepíšem o polovičatom Slovensku) je to iné ako s jedným prezidentom na 1,3 miliardy ľudí. V tomto pomere je ozajstnou cťou, keď si na vás prezident nájde kúsok času. A tak na záver motivačné motto školy v anglickej verzii: „Tackle problems the people face, cultivate talents the world needs.“

Chinese President Hu Jintao talks with a student
in a greenhouse during his visit to the China Agricultural University
(Xinhua Photo), http://www.chinaview.cn

再次污染的天(Zàicì wūrǎn de tiān)

Takmer všetci sa radi kocháme z okna (okien) našich prístreškov a vnímame pocitové zmeny, ktoré sa vonku dejú. Nejak sa mi doteraz tie zmeny spájali predovšetkým s ročnými obdobiami a mesiacmi. Tu sa môj výhľad z okna však spojil s množstvom smogu v ovzduší. Výhľady, a city s ním spojené, sa delia na tie jasné a na tie nejasné.

smogooblačno

smogojasno

smogopolojasno

prvý sneh a ľadový vietor zo severu(28.10.2012)

你用左手写字吗 ？(Nǐ yòng zuǒshǒu xiězì ma?)

Zopár čínskych kamarátov sa ma tu počudovačne opýtalo: „Ty si ľaváčka?“, a pritom na mňa so zkamenelým úžasom pozeralo. Ľaváctvo tu totiž neexistuje. Systematicky sa všetky deti učia praváctvu. Ak niektoré dieťa v škole chytí pero do ľavej ruky, učiteľ mu ho prehodí do pravej ruky a kontroluje, aby v pravej ruke zostalo i do budúcna. Možno sa tu čiastočne uvoľňujú pomery (ako sa len pomerne nedávno uvoľnili v "západnom" svete) a niekto mi tvrdil, že vo veľkých mestách skôr rodičia, než učitelia dbajú prísne na to, aby deti písali pravou rukou. Ľaváctvo sa však neskryje v iných aspektoch života. Preučení ľaváci sa dajú spoznať v jedálni, kde môžu jesť ľavou rukou, či na ihrisku, kde kopú ľavou nohou a hádžu loptu ľavou rukou. I tak som nevidela v kantíne zatiaľ žiadneho čínskeho študenta držať paličky v ľavej ruke a to vcelku dosť počumujem po druhých, pretože stále obkukávam taktiku správneho manipulovania s miestnym príborom. Ale jedna študentka z laborky si občas prehadzuje mobil a príbor z ľavej ruky do pravej. Prečo sa tak pne na praváctvu? Praktické vysvetlenie je, že písanie jednotlivých ťahov, ktoré tvoria znaky, má svoje presné pravidlá. Niektoré ťahy sa píšu zľava doprava a iné sprava doľava (podobne i zhora dole a naopak). Môžete si povedať, že však to je jedno, nikto to predsa nespozná podľa výsledku. Ale omyl. Môj Iphone vie úplne presne, že píšem ľavou rukou, keďže sa riadi pravorukými pravidlami pri rozpoznávaní znakov, ktoré píšem na displej. A tak aj potom vyzerá výsledok. Neúspešne som sa snažila napísať do mobilu toľko krát snaživo a precízne jednoduchý znak 天 (tiān). Nakoniec som poprosila dievčatá v laborke, nech to skúsia. Niečo úplne nečitateľne tam načmárali ... a on to Iphone identifikoval správne. Už zúfalo som sa pýtala, prečo mne to nefunguje. A odpoveď je jednoduchá, píšem ako ľavák. A tak, keď chcem napísať znak na displej mobilu, musím premýšľať a ťahať ako pravák. S kaligrafiou sa môžem asi rozlúčiť, jedine, že by som založila vlastnú školu. Pri písaní štetcom sa do hry totiž ešte dostáva „push“ a „pull“ efekt a to už by som dosť ťažko ľavou rukou napodobňovala. A neviem prečo, ale mala som problém kúpiť si obyčajné pero, ktoré by mi písalo. Prvé dve perá som po stratených nervoch vyhodila.

Nech sú v čínskom prostredí praktické dôvody pre praváctvo akékoľvek, myšlienka jednakosti praváctva má hlbšiu podstatu. Niekde na wikipédii sa človek, dočíta napríklad aj toto: In Chinese culture, the adjective "left" (Chinese character: 左, Mandarin: zuǒ) sometimes means "improper" or "out of accord". For instance, the phrase "left path" (左道, zuǒdao) stands for unorthodox or immoral means. Odlišnosť a individualita sú síce pomerne zaručeným zdrojom inovatívnosti, ale i reálnou hrozbou pre systém a v histórii tohto sveta sú toho mraky príkladov. Napriek tomu všetkému sú ľaváci v dnešnej Číne považovaný za nadpriemerne intelignetných (ten ľavák musí byť tak dokonalý, keď s takým handicapom to dotiahol až sem). Ako som na nejakom diskusnom fóre čítala: 

There are three personal characteristics that Chinese seem to think guarantees that a person is highly intelligent:

1. Jewish heritage

2. Mixed race (the further the geographical difference the more intelligent)

3. Being left-handed

A na záverečné premýšľanie ešte odkaz na blog o pohľade na ľaváctvo a hlbšej podstate udržiavania jednakosti z čínskeho uhlu pohľadu: http://blogs.voanews.com/student-union/2011/11/07/disability-difference-and-left-handedness-in-china-and-america/

Zajímalo by ma, či náhodou v arabskom svete nie je v populácii vyšší podiel ľavákov. Pri písaní sprava doľava je ľaváctvo vlastne naopak veľmi praktické. Ale asi aj tu bude nejaká hlbšia podstata. A určite ľahko uhádnete, kde píšem do slovníka "po ľavácky" a kde "po pravácky".

Can we see how you grow the plants?

 

Asi by bolo prehľadnejšie a zmysluplnejšie napísať najprv niečo všeobecné o škole. Ale prehľadné myslenie by ste ťažko hľadali u Beauty, ktorá vyrukovala s touto otázkou na prvej hodine prednášky Crop production and Protection. Je to vlastne jediný predmet, ktorý v jesennom semestri systematicky navštevujem. Ako „Senior Advanced Student“ som totiž oslobodená od povinného absolvovania balíčku predmetov, ktoré majú jedno spoločné, všetky majú v názve CROP. Keďže je predmet určený pre zahraničných študentov (v tomto prípade sa má na mysli 4 Juhoafričania, 1 Ghančan a 1 Európanka), výuka je v angličtine. Prednášajúca profesorka pôsobí hyperakčne. Nečudo, keď Energy drink ani z ruky nespustí a kabelku má plnú plechoviek. Pri prednáške zaručene viac než jedenkrát odbočí ku porovnaniu pšenice a ryže (hádajte, ktorá z tých dvoch pôsobí, ako tá „dokonalejšia“). Ale koho by zaujímali teoretické príbehy z ryžových políčok? A tak Beauty navrhla terénnu exkurziu. „Nie je problém. Môže byť v sobotu? O ôsmej ráno bude auto čakať pred juhovýchodnou bránou.“ V piatok večer som stretla Beauty na chodbe koleje a poprosila som ju, aby mi ráno zaklopala na dvere, bo nechcem zaspať. Skalopevne tvrdila, že musíme vyraziť už 7:30 ráno, treba byť totiž na dohodnutom (2 minúty chôdze vzdialenom) mieste načas. Tak som jej siahodlho vysvetlila, že to je na mňa príliš skoro na odchod a stačí keď ma tých 7:30 zobudí. Na dvere mi klopala presne o 6 ráno. A hádajte, kto došiel ku autu posledný? Beauty s 20 minútovým meškaním a so slovami, že nám chcela predsa dopriať čas na prečítanie ranných správ. Naložený vo 4WD sme sa odobrali na farmu na juhozápade Pekingu. Dozvedela som sa, ako správne zbudovať fóliovník, ako správne vetrať, aké rastliny kombinovať pre maximum výnosu a hlavne, všetko o pestovaní (a ochutnávaní) fíg. A zase som bola za tú najdivnejšiu – nadšene som hlásala, že vidím prvýkrát nadzemnú časť podzemnice, že nepoznám kaktus, ktorý plodí dragonfruit a ako darček do kuchyne som dostala čínsku reďkev. Veľmi príjemný slnečný deň na poli. Beauty má proste dobré nápady.

https://picasaweb.google.com/104045423790656970106/CAU

热烈庆祝中华人民共和国成立 63 周年 (Rèliè qìngzhù Zhōnghuá Rénmín Gònghéguó chénglì 63 zhōunián.)

Toto na mňa zablikalo z mega veľkej obrazovky, keď som sa konečne prehrabala zástupmi až na Námestie nebeského pokoja (Tiananmen square). Kalendár ukazuje 1.10. a napriek mnohonásobným upozorneniam od všemožných známych, aby som nechodila na turisticky prefláknuté miesta, som sa prvýkrát vybrala do najcentrovanejšieho centra. Kto by nechcel zažiť pocit utopenia sa v nekonečnom dave celebrujúcom 63. výročie založenia modernej Číny! S oslavami sa však začalo už o deň skôr - dňom zjednotenia rodín a spoločného pojedania Mooncakes (Mid-autumn Day alebo Mooncake festival). Máme tu Zlatý týždeň – týždeň pracovného voľna, týždeň vypredaných vlakov, týždeň preplnených výletných miest. 

Už len dostať sa na samotné námestie vyžadovalo správnu stratégiu, čo nebol môj prípad. Skúsila som to najprv z juhu, ale neúspešne, stanica metra je pre istotu uzavretá. Zmena taktiky, ide sa na to z východu, ale radšej som vystúpila o stanicu skôr a ponorila sa do davu tečúceho ku námestiu. Uniformovaný ľudia sú všade a kontrolujú smer a plynulosť. Celé námestie na mňa pôsobilo monumentálnym chladom a tak to tam vlastne tie davy ľudí zohrievali. Sivý vydláždený obdĺžnik (údajne najväčšie námestie na svete) obostretý sovietsky vzhliadajúcimi budovami aspoň trochu rozkvitol pod kvetinovými dekoráciami. Ľudia 

sú plný úsmevov a užívajú si to po svojom. Mávajú vlajočkami a fotia sa úplne všade a samozrejme aj so mnou. Občas sa niekto v hone za krajšou fotkou odváži prekročiť zábranu, ale dva kroky uniformáča stačia k tomu, aby dotyčný odvážlivec bol opäť za plotom. Okolité stromy svietia farebnou „vianočnou“ výzdobou, pouličný predavači ponúkajú blikajúce rožky a úplne neviem prečo, ale v mojej hlave sa vynára kniha zo školskej knižnice porovnávajúca kultúru Číny a USA. 

Najlepší výhľad mal hasičák

Viac foto: https://picasaweb.google.com/104045423790656970106/Beijing02

到中国农业大学怎么样？(Dào Zhōngguó Nóngyè Dàxué zěnmeyàng?)

Aká som bola hrdá na seba, keď som skonštruovala túto vetu hneď po príchode do Pekingu. Možno to však nebolo taktické, lebo následné odpovede boli akosi už nezrozumiteľné. Transportovanie sa po meste, kde na ploche asi 7,5 krát menšej je sústredených asi o 3 milióny viac obyvateľov, ako má celé bývalé Československo, je zážitok sám o sebe. A to bol aj prvý problém, s ktorým som tu bola konfrontovaná – ako sa dostať na školu? Síce som si prezieravo nechala 7 hodín rezervu na pick-up servis, ktorý zadarmo ponúkala škola, ale to som netušila, že lietadlo bude meškať 12 hodín. V sprievodcovi pre medzinárodných študentov radili, že v prípade, ak zmeškáme onen servis, máme si vziať taxíka, ale cena tejto možnosti ma rýchlo odradila a radšej som nasledovala vetu: „The nearest subway station is ...“ Preprava metrom je všade rovnaká, a tak som sa pomerne v pohode dostala na tú „nearest station“. To už som sa s angličtinou dávno rozlúčila a pripravila si čínsku otázku, ale bolo odo mňa veľmi naivné predpokladať, že školu budem mať tak do 20 minút chôdze od metra. Deväť liniek metra na celé mesto nie je moc veľa (ale stavajú jak o dušu nové linky). Po viac než hodine kráčania a neustálej snahy otravovať ľudí s otázkou, ako sa dostanem na svoju školu, som stretla niekoho, kto vedel trochu anglicky a mne docvaklo, že tie predchádzajúce rady v čínštine boli o tom, že to je hrozne ďaleko a mám isť 6 zastávok autobusom. To som bola ešte 4 zastávky od školy.

Verejná doprava po Pekingu je lacná. Bežná „lonelyplanetovská“ cena je 2 yuán za metro a 1 yuán za autobus, ale keď si kúpite kartu dopravného podniku (jednorázovo zaplatíte 30 yuán ako depozit za kartu), potom vás cestovné stojí 0,4y za bus.

Zopár postrehov z cestovania autobusom:

-       Nestretnete tam „západniara“, pretože orientácia v trasách liniek je akosi moc čínska.

-       Nasledujte dav, vedia, ktorými dvermi sa má nastupovať. Individualita ma potrestala vyčítavou navigáciou od vodiča a škaredými pohľadmi celého osadenstva autobusu.

-       Pozor na dôchodcov! Sú nebezpeční. Nikdy nestojte v blízkosti ich miesta, kde sedia, pretože vás kopnú do nohy, keď budú chcieť vystupovať.

-       Buďte pripravený sa tváriť seriózne, keď náhodou očumujete zaľúbené páriky, lebo vám bude občas do smiechu. (Utieranie šušňov trčiacich z nosa a vytláčanie vyrážok svojmu šuhajovi v autobuse ma fakt dostalo).

Orientácia je jednoduchá, keď to prečítate.

Samozrejme ďaleko pohodlnejšia a rýchlejšia preprava je bicyklom, motocyklom a všetkými možnými prechodovými stupňami medzi týmito dvoma dopravnými prostriedkami. Nie je to však určite zdravé (hlavne keď padne smog), ani bezpečné (zatiaľ som zakúsila len jednu mini búračku, ale tie šuchnutia ani nepočítam). Nesnažte sa byť tolerantný ku chodcom, nepribrzďujte a nedávajte im prednosť, lebo v nich vyvoláte zbytočne panickú reakciu. Prechod cez križovatky je tiež kapitola sama o sebe. Či už ste chodec, alebo cyklista, základné pravidlo pre bezpečný prechod je, neprechádzať na zelenú! Vtedy majú totiž zelenú aj všetky autá idúce spoza zákruty a vy na ne nevidíte. Keď máte červenú, zelenú majú len priamočiare autá a medzi tými sa dá ďaleko prehľadnejšie kľučkovať. A sú aj také križovatky, kde nikdy nezasvieti zelený panák pre chodcov – potom už musíte dať na intuíciu, alebo nasledovať skúsenejších.