怎么（不）买火车票，怎么（不）去火车站 (zěnme (bú) mǎi huǒchē piào, zěnme (bú) qù huǒchē zhàn)

V polovici januára došli prázdniny aj na čínske univerzity. Nie nie, žiadne skúškové, ale reálnych 6 týždňov prázdnin. Samozrejme snáď len freshmani a niektoré ďalšie výnimky si môžu dovoliť tak dlhé prázdniny. Väčšina študentov pracuje ešte nejaký ten týždeň na svojich projektoch, než sa odjachtá na sviatky (Čínsky Nový rok) domov. Nečudo, je potrebné sa poriadne prichystať na prvý deň nového školského roku, ktorý sa napríklad v našej „skupinke“ začne rovno zostra prezentáciami výsledkov nameraných počas prázdnin. I tak sa nájde dosť času na cestovanie. A tak som sa jedného dňa rozhodla, že by som sa mohla niekam vypraviť. Cestovanie vlakom tu má dobre vybudovanú tradíciu. A tak reku že si kúpim lístok niekde na juh, trebárs do Kunmingu. Alebo do Guiyang?

12 dní pred cestou: Za enormnej pomoci labmates a dlhého času som sa zaregistrovala na stránky železníc, kde si možno online kúpiť lístok (www.12306.cn, keby to niekoho zaujímalo). Vyčerpaná porozumením vstupnej brány v čínštine som ignorovala dobre mienené rady, že si mám lístok okamžite kúpiť, ak ešte teda nejaký zoženiem.

9 dní pred cestou, 23:30: Žeby som si už kúpila ten lístok? Sakru? Prečo to nefunguje? Aha? Zabudla som si prečítať, že medzi 23:00 a 7:00 si nielenže nič nekúpite, ale ani si nepozriete, kedy idú vlaky.

8 dní pred cestou: Ups, všetko na ležanie a sedenie vypredané, občas nejaké miesto na stojáka je voľné. No ja neviem, 44 hodín do Kunmingu, alebo 32 hodín do Guiyang, to asi na stojáka nebude úplne pohodlné. Zmena taktiky, každú hodinu checkujem lístky na vlaky. Poobede sa zjavilo niečo na sedenie, tak šup to do nákupného koša. Čas však beží a dávajú mi 45 minút na uskutočnenie platby. Akosi sa však ukázalo, že s niečím takým ako Maestro alebo Visa tu neuspejem. Bez čínskej platobnej karty si online nič nekúpite. Väčšina zahraničných študentov (na rozdiel odo mňa) je platená čínskou vládou, takže musia mať účet v čínskej banke. Splašila som ochotnú Pakistánku aj Keňanku, že mi to zaplatia online a ja im dám na ruku tých 317 yuanov, ktorý stoji vlak do Kunmingu. Neúspešne. Síce dievčatá majú čínsku platobnú kartu, ale nemajú aktivovaný online payment. Tak píšem správu tým zopár čínskym kamarátom, ktorý ešte sú v campuse, či by mi nepomohli. Pomerne rýchlo dostávam pozitívne odpoveď a za pár minút mám na izbe kamaráta, ktorý môže uskutočniť online platbu. Škoda len, že práve pred dvoma minútami ubehol môj 45 minútový limit a za tie dve minúty už stihol niekto iný kúpiť si môj vysnívaný lístok.

7 dní pred cestou: Hneď po ránu si otváram účet v Bank of China. Sú veľmi trpezlivý so mnou, asi 15 minút si obzeralo 5 zamestnancov môj pas a dohadovali sa, čo sú tam za údaje napísané (angličtinu rozlúsknuť nie je sranda) a čo je potrebné s tým robiť. Tak ale späť do vlaku. Po pár hodinách checkovania sa opäť zjavuje jeden voľný lístok na sedenie, tento krát do Guiyangu. Rýchlo po ňom chňapám. Tak tak som to stihla zaplatiť za 45 minút a to mi musela pomôcť plynulo čínsky hovoriaca Thajka. Uf, ale 268 yuanov zaplatených a za týždeň môžem na vlak.

1 deň pred cestou: Zamieňam SMSku za papierový lístok na vlak. Nemusíte chodiť až na stanicu, železnice tu majú pobočky na každom piatom rohu a tam si môžete kúpiť lístok, alebo zameniť virtuálny lístok za ten ozajstný.

0 dní pred cestou: Kto ma pozná, vie, že na cesty vyrážam vždy neskoro. A tak na stanicu razím len 50 minút pred odchodom vlaku. A ešte k tomu dostanem taký nerozumný nápad, že si zoberiem taxíka, aby som stihla ten vlak. Úplne som zabudla uvažovať, že je čas dopravnej špičky, a tak sme sa zasekli niekde na diaľnici niekoľkokrát. Taxikár ma vyhadzuje z auta 4 minúty pred odchodom vlaku. Prvýkrát idem na železničnú stanicu v Číne, tak ani netuším, ako to tu funguje a hlavne, že je to ešte ďaleko ku vlaku a že ešte niekoľko kontrol mi stojí v ceste. V Číne sa zásadne neoplatí odprevadiť známych či rodinu na vlak, ako to máme občas v našich končinách vo zvyku. Do staničnej budovy, totiž pustia len toho, kto sa pri vstupnej bezpečnostnej kontrole preukáže lístkom a osobným dokladom. Bežím medzi davom ľudí, predbieham sa pri vstupnej kontrole, sakriš ešte eskalátory zablokované ľuďmi mi stoja v ceste, všade samá hlava a tak zrážam všelikoho. Dobieham do haly, z ktorej sa po ďalšej kontrole dá dostať ku vlaku. Práve odbíja dve minúty po odchode vlaku, keď niečo rozprávam dozorcovi, ktorý kontroluje pasažierov pred vstupom na perón. Ten beží rýchlo stopnúť vlak, ale smutne mi oznamuje, že už to nestihol, vlak už odišiel. Na moje prekvapenie som si však nestihla ani povzdychnúť nešťastne a dozorca mi nakázal nasledovať chlapíka, ktorého mi dohodil. Rozumela som akurát len niečo s novým lístkom, tak si hovorím, že asi ma odvedie do pokladní, aby som si kúpila nový lístok. Pol hodiny ma chlapík vodil po celej stanici, prešli sme ju zľava, sprava, zhora i zdola, prezreli sme si bezdomovcov, vstup do metra, predstaničné námestie, poprezerala som si i staničný hotelík, až nakoniec ma doviedol k nejakým okienkam, zobral mi lístok a za chvíľu mi paní z okienka podávala nový lístok s ospravedlnením, že žiaľ až na zajtra poobedie mi našla voľné miesto. Kto by to bol čakal, že ak zmeškám vlak, tak mi zadarmo dajú nový lístok? Ale dostala som poučenie o tom, ako sa má chodiť včas na vlak.

1 deň po plánovanom odchode: Dnes sa vzorne včas vyberám na stanicu, dokonca tam prídem takmer hodinu pred odchodom vlaku. Až na to, že tento krát má vlak meškanie, len 5 hodín. Rozhodla som sa, že nebudem trčať na stanici, ľudí tam bolo toľko, že som si ani nemala kde sadnúť, špiny tam bolo toľko, že ani holú zem na sedenie nenájdete, môžete byť radi, ak nájdete miesto na státie, kde do vás nikto nebude vrážať. Ani nehovorím o cigaretovom dyme, tobôž o sociálkach, po ktorých sa mi behom toho čakania určite zatúži. A tak sa uisťujem u dozorcov, že nie je žiadna šanca, aby vlak vyrazil skôr než s tým 5 hodinovým meškaním, poriadne ma inštruujú, kedy sa mám vrátiť na stanicu a tak idem späť na svoju izbu, dať si zopár hodín šlofíka. Mimochodom, vôbec mi nebolo nápadné, že keď som pri výstupe z metra vhodila lístok do mašiny, tak na mňa zaškriekala, že ma nepustí von, lebo lístok je neplatný. Už sa mi to stalo predtým, stačí ak máte škrabanec alebo trochu prehnutý lístok na metro, a už je nerozpoznateľný pre stroje. A tak som len automaticky poprosila službu, aby ma proste vypustili. Až na to, že keď som sa rozhodla opäť, už tretí krát, vybrať na stanicu, tak som nevedela nájsť svoj lístok na vlak vo vačku bundy. Namiesto neho som tam našla lístok na metro. To mi už rýchlo došlo, že ten lístok, čo som vhodila do prístroja pri výstupe z metra, bol lístok na vlak. Oni majú totiž takmer rovnaký tvar. Často sa mi to nestáva, ale moja psychika sa ocitla dosť blízko panike. Čo robiť? Presvedčiť železnice, aby mi dali nový lístok? Je šanca, že sa môj lístok nájde v metre? Skúsime to v metre. Tú osudnú metro stanicu som nanešťastie nemala úplne po ruke, pretože som vtedy skúšala alternatívne možné cesty z vlaku späť do campusu. Moc som si nádeje nerobila, ale služba v metre rýchlo pochopila, čo za prkotinu som to vyviedla a zavolala zodpovedných zamestnancov, ktorí začali otvárať prístroje a prezerať lístky v nich. Samozrejme, že som si s tých asi 10 prístrojov nepamätala, do ktorého som to vrazila, a tak som len ukazovala od jedného k druhému. A ono sa ten lístok na vlak naozaj našiel! Nič to, že metro zamestnanci na mňa kukali dosť počudovane, ja som sa radovala nad lístkom, ktorý bol precviknutý, preškrtnutý a navyše vlak už pred niekoľkými hodinami mal odísť podľa lístku. A predstavte si, že tento krát som vlak stihla, mal našťastie ešte ďalšiu pol hodinu meškanie a tak som myslela, že ma aj udupú davy na stanici, než odídem. A hurá do tej pravej Číny!

Poučenie do budúcna: Na čínske vlaky sa musí naozaj chodiť včasnejšie než na naše vlaky, retardérov v podobe kontrol a dlhých chodieb od vstupu do stanice až ku vlaku je veľa, najmä v tom veľkom Pekingu. A cestovanie v čase Spring Festival nie je sranda. Ešteže nie som v Indii.

中国菜(Zhōngguó cài) 1

Priznávam sa k tomu, že mi miestne jedlo hrozne moc chutí a rada si ho tu vychutnávam. Tým som sa zaradila zase do akejsi podivnej kategórie zahraničných študentov. Moji africkí a moslimskí spolukolejníci sú z toho nejakí vykoľajení. Tým čínska kantínovska strava moc nejde dolu gágorom. Moslimovia chodia jedine do moslimskej kantíny (vzhľadom ku početnej moslimskej menšine v Číne býva vo vysokoškolských kampusoch aj moslimská reštaurácia ... aspoň teda v Pekingu), ale i tak si najradšej varia sami. Vlastne majú v tej kuchárskej samostatnosti moju plnú podporu. Vďaka tomu poznávam aj Pakistanskú, či Sudánsku kuchyňu. No a Afričania (tí nemoslimskí samozrejme) môžu teoreticky chodiť do hocakej kantíny, ale akosi im tá strava naozaj nejde dolu gágorom. S výsledkov doterajšieho pozorovania je jasné, že štatisticky signifikantne preferujú kura s ryžou. Takže fylogenetický strom postavený na základe potravnej preferencie by ma hodil do jednej skupiny so všetkými východoaziatmi. 

No niekedy to ale vyzerá, že som veľmi dlhá osamotená vetvička na báze stromu a ostatní si hovia niekde v korune spoločne. Tak tomu bolo napríklad, keď fakulta, na ktorej bádam, pozvala zahraničných študentov na baletné perfórmens, pred ktorým nám zadovážila aj večeru. Že či kura z KFC môže byť? Si ako robia prdel. Nieže by som nikdy KFC nejedla, i ja mám slabé psychické chvíle, ale sakru, ako serióznu večeru pri plnom vedomí?

Ja:„KFC? I have to honestly say I am not crazy about this kind of food. Especially when you have so tasty Chinese food. So if you order KFC food I would like to ask for something without meat.“

Odpoveď:„OK. We will consider your request. So is Chinese food with meat OK?“

Tak som si chrumkala ryžu s rôznorodou prílohou, kým i sám Aláh musel privrieť oči nad svojim zverencom, ktorý americkému kuraťu nedokázal odolať. Niekto iný zas považoval americké kuriatko za natoľko nevídané, že ani rozhovor so mnou nemohol viesť v tej dobe, lebo by znesvätil jedlo (pri čínskom jedle rečnícku zábranu dotyčná osoba nemá). A i domáci obyvatelia, s ktorými sme šli baletiť, si pomlaskávali nad americkým kuriatkom. Len mne paličky bubnovali nad ryžou. 

Škola v obrázkoch: https://picasaweb.google.com/104045423790656970106/CAU

我在中国农业大学学习 (Wǒ zài Zhōngguó nóngyè dàxué xuéxí)

Main Building

Mám taký pocit, že by som mohla napísať aj niečo o škole, na ktorej radostne študujem – China Agricultural University (CAU) . Možno bude ten text znieť ako podozrivo nekritický chválospev (pozn. autora: text neprešiel žiadnou obsahovou kontrolou), ale možno študujem na najlepšej „hnojarine“ na svete. No nie tak úplne, podľa Singapuru, je Swedish University of Agricultural Sciences na tom lepšie. Ale ktovie, ako to bude za pár rokov, keďže švédska univerzita dlhodobo stagnuje v hodnotení, kým tá čínska si svoju pozíciu zlepšuje. Zatiaľ sa teda uskromním s tým, že v čínskych poľnohospodárskych pomeroch je CAU jednoznačne neporaziteľná a posledné roky si drží miesto v TOP 15 liste čínskych univerzít. A to i napriek tomu, že svojou veľkosťou je podpriemerná. Len s asi 20000 študentmi  sa radí ku menším univerzitám, kým veľká univerzita v čínskych pomeroch  má viac než 50000 študentov.

Gradualistický vývoj školy od založenia v roku 1905 bol plný zlučovania, prestavby a oddeľovania, trvalo to až do roku 1995, kedy si škola konečne vyjasnila názor na to, čo všetko teda patrí a nepatrí ku čínskemu poľnohospodárstvu. Možno i ten búrlivý vývoj prispel k tomu, že chairman Mao so svojimi blízkymi zaradili školu za onoho času ku Top-Six Key National Universities ako aj ku Top-Ten Key Universities for further construction and improvement. Nadštandardnú pozíciu si CAU drží dodnes, je napríklad členom projektu 985, uzavretého klubu 39 univerzít so špeciálnou štátnou podporou. Však poľnohospodárska výroba, výživa ľudstva, rozvoj vidieka, vodné hospodárstvo, energetika a stav životného prostredia sú kľúčové otázke nie len pre univerzitu, ale i pre vedenie celej krajiny. Vďaka tejto prominentnej pozícii je CAU nielen dobre vybavená, moderná inštitúcia, ale i veľmi otvorená a veľa jej je toho tolerované.

Tak napríklad budova, v ktorej mám laborku, je najvyššou budovou široko ďaleko, má dokonca 12 poschodí. V 80. rokoch sa totiž vedenie univerzity rozhodlo bez povolenia porušiť výškovú reguláciu stavieb v širokom okruhu letného paláca. Budova si tak zopár rokov poležala na zozname ilegálnych stavieb, než sa s ňou zmierili. Zato už od začiatku sa podpore tešila výstavba novej krytej športovej haly – konali sa v nej totiž olympijské súťaže v zápasení. Ktovie prečo práve zápasenie, v športových aktivitách sa škola skôr preslávila reintrodukciou rugby do Číny, keď tu v roku 1990 založili prvý rugbyový team (istú dobu bol tento „špinavý“ šport dokonca zakázaný v Číne). Podpore sa tešia aj pravidelné semináre „Critical Issues in Agrarian and Development Studies”, kde na náklady školy prichádzajú profesori z celého sveta (tento semester aj z Yale, Stanford a Berkeley) a rozprávajú, ba aj diskutujú niekedy aj o pomerne citlivých témach, napr. o protestnej sile seniorov v Číne. Kto by si to bol myslel, ale CAU sa výrazne zaslúžila i v homosexuálnej otázke. Len v roku 1997 sa homosexualita vynorila z ilegality, v roku 2001 bola vyškrtnutá z oficiálneho zoznamu mentálnych porúch a v roku 2005 sa na pôde CAU konala prednáška, kde niekoľko študentov samotnej univerzity rozprávalo o svojej homosexuálnej orientácii a živote. Bola to vôbec druhá verejná a oficiálne schválená rozprava na túto tému na univerzitnej pôde v Číne (od tej doby sa tu postojom spoločnosti ku homosexuálne orientovaným ľuďom i naďalej venuje). Toho istého roku potešil školu i premiérom ručne písaný gratulačný list ku 100. výročiu založenia školy. Ale jednoznačne najväčšou poctou bola návšteva prezidenta Hu Jintao 2.5.2009. O tejto jednodňovej návšteve bola dokonca vydaná aj brožúrka. Možno z nášho uhlu pohľadu na tom nie je nič zvláštneho, prezidenta možno stretnúť všelikde. Ale s jedným prezidentom na 10,5 miliónov ľudí  (asi je jasné, že nepíšem o polovičatom Slovensku) je to iné ako s jedným prezidentom na 1,3 miliardy ľudí. V tomto pomere je ozajstnou cťou, keď si na vás prezident nájde kúsok času. A tak na záver motivačné motto školy v anglickej verzii: „Tackle problems the people face, cultivate talents the world needs.“

Chinese President Hu Jintao talks with a student
in a greenhouse during his visit to the China Agricultural University
(Xinhua Photo), http://www.chinaview.cn

再次污染的天(Zàicì wūrǎn de tiān)

Takmer všetci sa radi kocháme z okna (okien) našich prístreškov a vnímame pocitové zmeny, ktoré sa vonku dejú. Nejak sa mi doteraz tie zmeny spájali predovšetkým s ročnými obdobiami a mesiacmi. Tu sa môj výhľad z okna však spojil s množstvom smogu v ovzduší. Výhľady, a city s ním spojené, sa delia na tie jasné a na tie nejasné.

smogooblačno

smogojasno

smogopolojasno

prvý sneh a ľadový vietor zo severu(28.10.2012)

你用左手写字吗 ？(Nǐ yòng zuǒshǒu xiězì ma?)

Zopár čínskych kamarátov sa ma tu počudovačne opýtalo: „Ty si ľaváčka?“, a pritom na mňa so zkamenelým úžasom pozeralo. Ľaváctvo tu totiž neexistuje. Systematicky sa všetky deti učia praváctvu. Ak niektoré dieťa v škole chytí pero do ľavej ruky, učiteľ mu ho prehodí do pravej ruky a kontroluje, aby v pravej ruke zostalo i do budúcna. Možno sa tu čiastočne uvoľňujú pomery (ako sa len pomerne nedávno uvoľnili v "západnom" svete) a niekto mi tvrdil, že vo veľkých mestách skôr rodičia, než učitelia dbajú prísne na to, aby deti písali pravou rukou. Ľaváctvo sa však neskryje v iných aspektoch života. Preučení ľaváci sa dajú spoznať v jedálni, kde môžu jesť ľavou rukou, či na ihrisku, kde kopú ľavou nohou a hádžu loptu ľavou rukou. I tak som nevidela v kantíne zatiaľ žiadneho čínskeho študenta držať paličky v ľavej ruke a to vcelku dosť počumujem po druhých, pretože stále obkukávam taktiku správneho manipulovania s miestnym príborom. Ale jedna študentka z laborky si občas prehadzuje mobil a príbor z ľavej ruky do pravej. Prečo sa tak pne na praváctvu? Praktické vysvetlenie je, že písanie jednotlivých ťahov, ktoré tvoria znaky, má svoje presné pravidlá. Niektoré ťahy sa píšu zľava doprava a iné sprava doľava (podobne i zhora dole a naopak). Môžete si povedať, že však to je jedno, nikto to predsa nespozná podľa výsledku. Ale omyl. Môj Iphone vie úplne presne, že píšem ľavou rukou, keďže sa riadi pravorukými pravidlami pri rozpoznávaní znakov, ktoré píšem na displej. A tak aj potom vyzerá výsledok. Neúspešne som sa snažila napísať do mobilu toľko krát snaživo a precízne jednoduchý znak 天 (tiān). Nakoniec som poprosila dievčatá v laborke, nech to skúsia. Niečo úplne nečitateľne tam načmárali ... a on to Iphone identifikoval správne. Už zúfalo som sa pýtala, prečo mne to nefunguje. A odpoveď je jednoduchá, píšem ako ľavák. A tak, keď chcem napísať znak na displej mobilu, musím premýšľať a ťahať ako pravák. S kaligrafiou sa môžem asi rozlúčiť, jedine, že by som založila vlastnú školu. Pri písaní štetcom sa do hry totiž ešte dostáva „push“ a „pull“ efekt a to už by som dosť ťažko ľavou rukou napodobňovala. A neviem prečo, ale mala som problém kúpiť si obyčajné pero, ktoré by mi písalo. Prvé dve perá som po stratených nervoch vyhodila.

Nech sú v čínskom prostredí praktické dôvody pre praváctvo akékoľvek, myšlienka jednakosti praváctva má hlbšiu podstatu. Niekde na wikipédii sa človek, dočíta napríklad aj toto: In Chinese culture, the adjective "left" (Chinese character: 左, Mandarin: zuǒ) sometimes means "improper" or "out of accord". For instance, the phrase "left path" (左道, zuǒdao) stands for unorthodox or immoral means. Odlišnosť a individualita sú síce pomerne zaručeným zdrojom inovatívnosti, ale i reálnou hrozbou pre systém a v histórii tohto sveta sú toho mraky príkladov. Napriek tomu všetkému sú ľaváci v dnešnej Číne považovaný za nadpriemerne intelignetných (ten ľavák musí byť tak dokonalý, keď s takým handicapom to dotiahol až sem). Ako som na nejakom diskusnom fóre čítala: 

There are three personal characteristics that Chinese seem to think guarantees that a person is highly intelligent:

1. Jewish heritage

2. Mixed race (the further the geographical difference the more intelligent)

3. Being left-handed

A na záverečné premýšľanie ešte odkaz na blog o pohľade na ľaváctvo a hlbšej podstate udržiavania jednakosti z čínskeho uhlu pohľadu: http://blogs.voanews.com/student-union/2011/11/07/disability-difference-and-left-handedness-in-china-and-america/

Zajímalo by ma, či náhodou v arabskom svete nie je v populácii vyšší podiel ľavákov. Pri písaní sprava doľava je ľaváctvo vlastne naopak veľmi praktické. Ale asi aj tu bude nejaká hlbšia podstata. A určite ľahko uhádnete, kde píšem do slovníka "po ľavácky" a kde "po pravácky".

Can we see how you grow the plants?

 

Asi by bolo prehľadnejšie a zmysluplnejšie napísať najprv niečo všeobecné o škole. Ale prehľadné myslenie by ste ťažko hľadali u Beauty, ktorá vyrukovala s touto otázkou na prvej hodine prednášky Crop production and Protection. Je to vlastne jediný predmet, ktorý v jesennom semestri systematicky navštevujem. Ako „Senior Advanced Student“ som totiž oslobodená od povinného absolvovania balíčku predmetov, ktoré majú jedno spoločné, všetky majú v názve CROP. Keďže je predmet určený pre zahraničných študentov (v tomto prípade sa má na mysli 4 Juhoafričania, 1 Ghančan a 1 Európanka), výuka je v angličtine. Prednášajúca profesorka pôsobí hyperakčne. Nečudo, keď Energy drink ani z ruky nespustí a kabelku má plnú plechoviek. Pri prednáške zaručene viac než jedenkrát odbočí ku porovnaniu pšenice a ryže (hádajte, ktorá z tých dvoch pôsobí, ako tá „dokonalejšia“). Ale koho by zaujímali teoretické príbehy z ryžových políčok? A tak Beauty navrhla terénnu exkurziu. „Nie je problém. Môže byť v sobotu? O ôsmej ráno bude auto čakať pred juhovýchodnou bránou.“ V piatok večer som stretla Beauty na chodbe koleje a poprosila som ju, aby mi ráno zaklopala na dvere, bo nechcem zaspať. Skalopevne tvrdila, že musíme vyraziť už 7:30 ráno, treba byť totiž na dohodnutom (2 minúty chôdze vzdialenom) mieste načas. Tak som jej siahodlho vysvetlila, že to je na mňa príliš skoro na odchod a stačí keď ma tých 7:30 zobudí. Na dvere mi klopala presne o 6 ráno. A hádajte, kto došiel ku autu posledný? Beauty s 20 minútovým meškaním a so slovami, že nám chcela predsa dopriať čas na prečítanie ranných správ. Naložený vo 4WD sme sa odobrali na farmu na juhozápade Pekingu. Dozvedela som sa, ako správne zbudovať fóliovník, ako správne vetrať, aké rastliny kombinovať pre maximum výnosu a hlavne, všetko o pestovaní (a ochutnávaní) fíg. A zase som bola za tú najdivnejšiu – nadšene som hlásala, že vidím prvýkrát nadzemnú časť podzemnice, že nepoznám kaktus, ktorý plodí dragonfruit a ako darček do kuchyne som dostala čínsku reďkev. Veľmi príjemný slnečný deň na poli. Beauty má proste dobré nápady.

https://picasaweb.google.com/104045423790656970106/CAU

热烈庆祝中华人民共和国成立 63 周年 (Rèliè qìngzhù Zhōnghuá Rénmín Gònghéguó chénglì 63 zhōunián.)

Toto na mňa zablikalo z mega veľkej obrazovky, keď som sa konečne prehrabala zástupmi až na Námestie nebeského pokoja (Tiananmen square). Kalendár ukazuje 1.10. a napriek mnohonásobným upozorneniam od všemožných známych, aby som nechodila na turisticky prefláknuté miesta, som sa prvýkrát vybrala do najcentrovanejšieho centra. Kto by nechcel zažiť pocit utopenia sa v nekonečnom dave celebrujúcom 63. výročie založenia modernej Číny! S oslavami sa však začalo už o deň skôr - dňom zjednotenia rodín a spoločného pojedania Mooncakes (Mid-autumn Day alebo Mooncake festival). Máme tu Zlatý týždeň – týždeň pracovného voľna, týždeň vypredaných vlakov, týždeň preplnených výletných miest. 

Už len dostať sa na samotné námestie vyžadovalo správnu stratégiu, čo nebol môj prípad. Skúsila som to najprv z juhu, ale neúspešne, stanica metra je pre istotu uzavretá. Zmena taktiky, ide sa na to z východu, ale radšej som vystúpila o stanicu skôr a ponorila sa do davu tečúceho ku námestiu. Uniformovaný ľudia sú všade a kontrolujú smer a plynulosť. Celé námestie na mňa pôsobilo monumentálnym chladom a tak to tam vlastne tie davy ľudí zohrievali. Sivý vydláždený obdĺžnik (údajne najväčšie námestie na svete) obostretý sovietsky vzhliadajúcimi budovami aspoň trochu rozkvitol pod kvetinovými dekoráciami. Ľudia 

sú plný úsmevov a užívajú si to po svojom. Mávajú vlajočkami a fotia sa úplne všade a samozrejme aj so mnou. Občas sa niekto v hone za krajšou fotkou odváži prekročiť zábranu, ale dva kroky uniformáča stačia k tomu, aby dotyčný odvážlivec bol opäť za plotom. Okolité stromy svietia farebnou „vianočnou“ výzdobou, pouličný predavači ponúkajú blikajúce rožky a úplne neviem prečo, ale v mojej hlave sa vynára kniha zo školskej knižnice porovnávajúca kultúru Číny a USA. 

Najlepší výhľad mal hasičák

Viac foto: https://picasaweb.google.com/104045423790656970106/Beijing02